Keď som mala 13, myslela som si, že v 18-tich už budem mať dávno po „tom“, v 23 skončím vysnívanú vysokú školu (vtedy som chcela byť letuškou, len som nevedela, kde sa to študuje), hneď na to sa zamestnám, budem spoznávať celý svet, užívať si život ako vo filmoch, v 25-ke sa zamilujem (tak naozaj a navždy), v 27 sa zasnúbim, do roka a do dňa sa vydám a rok pred tridsiatkou stihnem ešte porodiť prvé dieťa... Nad vzdialenejšou budúcnosťou som vtedy nerozmýšľala, lebo som si myslela, že potom už nie je nič dôležité, čo sa oplatí plánovať. Teda, ešte som chcela bývať v dome a mať psa (čo iné si môže priať dieťa z paneláku bez akéhokoľvek domáceho zvieratka).

Teraz mám 35 rokov a som matkou dvoch krásnych detí. Prvú nemastnú - neslanú sexuálnu skúsenosť som mala v 18-tich, vyštudovala som jazyky (mama ma presvedčila, že je lepšie stáť pevne na zemi, ako neustále lietať v oblakoch), dva roky po štúdiu som sa naozaj bezhlavo zamilovala, no ako sa ukázalo o 7 mesiacov, do nesprávneho, v 27 som zložila reparát z lásky a pred tridsiatkou som sa vydala. Potom prišla Nela a o dva roky Lujza. Bývame v dome, namiesto psa máme rybičky (dievčatá majú alergiu na srsť..) a ja mám pocit, že som buď bola veštica, alebo svojou tvrdohlavosťou a cieľavedomosťou som naozaj dosiahla to, čo som chcela. Doterajší život nebol vždy len prechádzka ružovou záhradou, padla som aj veľakrát do bahna. No človek sa nikdy lepšie nepoučí ako z vlastných omylov, a tak si nesťažujem. Každý si je strojcom vlastného šťastia, ako i nešťastia, vyhovárať sa nemá zmysel a ani to nikam nevedie, ak sa teda vieme na seba pozrieť do zrkadla a uvidieť realitu.

Ja to už teraz opäť dokážem. Som, kto som, a aj keď nie som na seba vždy hrdá, som k sebe úprimná. Ako aj pred mesiacom, keď išli deti na víkend k starým rodičom, muž bol na ceste z práce domov a ja už som viac ako 15 minút sedela zavretá v kúpeľni. Dívala sa na svoj odraz v štruktúrovaných kúpeľňových kachličkách a snažila sa spomenúť si: „Brala som, nebrala som? Bože, stále si vravím, že si to budem niekam písať, no vždy na to zabudnem a keď mám pocit, že zrazu je akosi veľa tabletiek v obale, začnem stresovať.“ Určite to poznáte. Teraz to bolo o to horšie, že pred 3 dňami sme sa s mužom milovali a pred necelým týždňom sme ukončili tému „ďalšie dieťa“ v štýle: „Láska, už mám 40, kým sa Lujza osamostatní, ja už budem starý foter. A ver, že v 60-ke by som radšej sedel v našej záhrade, pozoroval prírodu a užíval si starobu, ako učil ďalšie dieťa násobilku. A mysli aj na seba, už nemáš 25 a v tvojom veku bývajú aj komplikácie... Syna by som chcel, ale život s tromi ženami má svoje výhody a ja som takto spokojný.“ Na rozdiel od silnejšej, racionálnejšej časti pohlavia, ja sa na všetky rozhodnutia potrebujem vyspať a vidieť problém v svetle nového dňa – videla som ho rovnako ako môj muž. V mojom veku už fakt nie je dobré riskovať, ani moje zdravie, ani zdravie ďalšieho, hypotetického budúceho potomka.

Tak tomu bolo aj v nedeľu, 4 dni „po“. Mužovi som nič nepovedala, tajomstvá pred sebou nemáme, no nechcela som robiť paniku, aj keď vo mne to vrelo jedna radosť. Vedela som, že existuje pomoc do troch dní, no toto už bol štvrtý...Sadla som za počítač, prekrížila prsty na nohách, zadala kľúčové slová a dúfala. Tadadadá! „Juchú, tabletka do 5 dní existuje, zajtra musím byť u lekára prvá!“ Hrča v krku už poľavila a hádam sa aj tep spomalil.

Dnes som sa vrátila od gynekológa a všetko je v poriadku. O to viac, že som práve dostala SMS-ku od mojej 29 ročnej sestry: „Konečne sme sa s Maťom dohodli, bude sa volať Ella.“

Vaša  Katarína.