Pochádzam z malého mesta zo stredného Slovenska, mám skvelú rodinu, úžasných priateľov a zatiaľ celkom bezproblémový život. Ako väčšina mojich spolužiakov aj ja som sa odsťahovala z rodiska do väčšieho mesta hneď po strednej škole s cieľom rozšíriť si vzdelanie, spoznať nových ľudí, osamostatniť sa, možno si nájsť prácu, možno toho pravého...Som tu tri roky. Škola mi nikdy nerobila problém, a tak skúšky robím v riadnych termínoch. Počas takmer štvormesačných prázdnin chodím na brigády, kde si viem aj celkom pekne zarobiť. Rodičia sa tešia, chvália sa mnou kade chodia a veria, že pôjdem v ich úspešných šľapajach.

No v citovej sfére mi je dlhoročným partnerom tak akurát čierny Peter. Smola sa mi lepí na päty pri každom rande. Buď objekt nezaujme mňa, alebo keď by som si aj dala povedať, tak zrazu počujem vetu: „Ty si najlepšia. Ako moja sestra.“ V horšom prípade mama. A tak je to takmer zakaždým. Jediný vietor, resp. uragán, prehrmel mojím životom začiatkom tohtoročnej letnej sezóny. Ako vždy, aj v tú noc sme s kamarátkami išli zapiť plný počet zo zápočtu do bašty študentského života. Okolo polnoci sa pár báb vytratilo a ostali sme 3 skalné mušketierky. Zmenili sme vydýchanú diskotéku za vzdušnú loď, kde to žije až do rána. Našim cieľom bolo poriadne sa vytancovať, zresetovať hlavu a hlavne zabaviť sa. Hneď pri vchode spoznala Eva kamaráta z práce, kde zvykla brigádovať. Ešte, že Evina má vždy a všade kontakty. Snáď jej známy má stôl a budeme si môcť prisadnúť, inak idem domov. Fešák stôl mal. A pri stole aj svojho kamaráta pochádzajúceho priamo z juhoeurópskej mekky módy... Vysoký, sympatický, kučeravé hnedé vlasy, jemné strnisko, jamky v lícach... Usmiala som sa od ucha k uchu. Konečne! Možno dnes to príde. V hlave sa mi už spúšťal film: v hlavných rolách ja a on, láska na prvý pohľad, dnes prvé neplánované rande, ktoré skončí prechádzkou popri Dunaji a odprevadením na stanovište taxíkov, na druhý deň ranná SMS-ka, telefonát, kino atď.

Pravda však bola úplne iná. Taliansky krásavec rozprával lámanou angličtinou a po 2 hodinách sa viac ako na objednanie drinku pre celý stôl nezmohol. Keď začal svitať nový deň, pobrala som sa príjemne unavená a trochu sklamaná domov. Pár krokov od lode ma zastavila ozvena môjho mena, otočila som sa a oproti mne priamočiaro a sebavedomo kráčal Pablo. Na nasledujúce minúty si spomínam len veľmi matne. Podlomené kolená, cesta na hotel, veľká túžba a ... žiaden rozum. Vášeň mi zatemnila celý zdravý úsudok a zmysel pre zodpovednosť.

Po prebudení z delíria pobláznenia som našla v kúpeľni použitý kondóm. „Ešte, že on rozmýšľal, keď ja som bola v móde stand-by.“ Ako-tak sme sa rozlúčili, vymenili si telefónne čísla a ja som sa pobrala na internát dospať horúčku piatkovej noci. O tri dni mi zvoní telefón, súkromné číslo (žeby predsa?). Pablo to však nebol, na druhej strane sa ozval jeho slovenský kamarát z lode. „Ella, prepáč, ale v tú noc, čo si bola s Pablom, sa mu zosunul kondóm a nie je si istý, či niečo neušlo...preto ti ....bla bla blaaaablaaaa....“ Zatmelo sa mi...

„Ahoj mami, potrebujem tvoju pomoc,“ nech toto povie dieťa akémukoľvek rodičovi, na druhej linke buď zavládne strach, panika, stres, či pocit nenahraditeľnosti, až radosti, že malý – veľký dospelák vás ešte stále potrebuje. Moja mama je však gynekologička a viac indícií jej nebolo treba.

Nevravím, že som predtým ako som prehltla tabletku „po“ nerozmýšľala nad otázkami Čo keby, aké by to bolo.... Vnútorný boj trval celé 3 hodiny, až kým som nevystúpila z vlaku v mojom rodnom meste. Otec ma čakal na stanici, mama v ambulancii: „Elli, rozhodnutie je na tebe.“ Áno, celý život máme možnosť voľby a je len na nás, ktorou cestou sa vyberieme ísť. Bez výčitiek, bez hanby. Nie ste prvá, ani posledná. No zodpovedná buďte vždy!

Vaša Ella

Podeľte sa o svoju malú letnú nehodu na  http://www.facebook.com/pages/Male-letne-nehody/206362406073307