Dnes bežné sladidlo, v minulosti komodita porovnateľná so vzácnym korením. V roku 2014 uplynie 212 rokov, odkedy človek odhalil tajomstvo profesionálnej výroby repného cukru a svetlo sveta uzrel prvý repný cukrovar. Cesty sladkej komodity však boli nevyspytateľné a často i prekvapivé.

Šťava z rákosia

Túžba po sladkej chuti sprevádza ľudí od nepamäti. A to nielen kvôli pôžitku, ktorý prináša chuťovým pohárikom. Človek sladké vyhľadáva inštinktívne, čerpá z neho energiu pre telo i ducha. Príbeh cukru sa začína písať v dávnej histórii približne okolo roku 500 p. n. l. a treba podotknúť, že jeho cesta na náš stôl nebola vždy len sladká. Zatiaľ čo dnes si do šálky kávy, či čaju pridávame cukor bežne, v minulosti šlo o luxus. Kým ľudia prišli na to ako vyrábať cukor, boli odkázaní na prisládzanie šťavami. Kto choval včely mohol si dopriať aj med. Predstavoval cenný zdroj energie a slúžil aj pri liečení chorôb. Cukor, zatiaľ len v podobe hustej šťavy, poznali iba v ďalekej Polynézii a Indii. Na týchto územiach rástla cukrová trstina, prirodzený  zdroj sladkej šťavy.  Ako „rákosie, ktoré dáva med bez včiel“ ju označil perzský kráľ Dareios I. v roku 510 p. n. l. . Tajomstvo tejto cennej plodiny bolo odhalené až po expanzii Arabov. Z objavu boli natoľko nadšení, že  si sladkú „trávu“ vzali so sebou ako trofej. Postupne ju priviezli do svojich obliehaných oblastí  v Európe, ale i na sever Afriky. Aj samotné pomenovanie cukor je v európskych jazykoch odvodené práve z arabského sukkar. Postupne sa chýr o sladkej plodine rozšíril zo Španielska  po celej Európe a cukor sa stal nesmierne vzácnym artiklom. A to až na niekoľko storočí. Dovoliť si ho mohli len tí najmajetnejší a iba v malých množstvách. Viac ako sladidlo ho používali ako liek, alebo netradičný dezert pri výnimočných príležitostiach. Chudobnejší sa museli uspokojiť s pôvodným medom, alebo s cenovo dostupnejšou melasou, vznikajúcou ako druhotný produkt výroby cukru.

Prvá rafinéria trstinového cukru vznikla pravdepodobne v Benátkach v 15. storočí a cukor, ktorý sa v nej vyrábal,  benátski obchodníci menili doslova na zlato. Keďže ho bolo stále málo, predával sa nesmierne draho.

Biele zlato

Do krajín Južnej Ameriky, odkiaľ pochádzajú najznámejšie výjavy a pohľady na trstinové plantáže, priniesol sladkú plodinu až Krištof Kolumbus. Vhodné klimatické podmienky a žiaľ aj otrocká práca zabezpečili jej rýchle rozšírenie, čo umožňovalo vývoz do Európy. Dovezený surový cukor bolo treba spracovať do finálnej podoby, preto v Európe začali vyrastať rafinérie ako huby po daždi. Najviac ich bolo v Anglicku. Cukor bol dostupnejší, ale aj žiadanejší a stále drahý. Začalo sa mu preto hovoriť biele zlato a patril k najvýznamnejšiemu obchodnému tovaru koloniálnych mocností.

Na scénu prichádza repa

Cukor vyrábaný z repy začína písať svoju históriu už koncom 16. storočia. Myšlienka nespoliehať sa len na sladidlo zo zámoria však nadobudla na intenzite až za čias cisára Napoleona. Po prehratej bitke pri Trafalgare vydal nariadenie zakazujúce kupovať cukor od Angličanov, ktorí patrili k najvýznamnejším dovozcom tzv. koloniálneho - surového cukru. Výroba z hrozna a iného ovocia sa príliš neujala, hľadali sa preto iné zdroje. Francúzky chemik Olivier de Serresz už v roku 1590 upozornil na podobnosť varenej repnej šťavy a šťavy z trstiny. Za skutočného „otca“ repného cukru sa však považuje až nemecký chemik a farmaceut Andreas Sigismund Marggaraf. Jeho žiak François Charles Achard dokonca v roku 1802 založil v Dolnom Sliezsku v Českej republike prvý repný cukrovar na svete. Zaujímavosťou je, že z repy sa dovtedy využívala jej nadzemná časť viac ako v zemi ukryté buľvy a bola viac-menej divo rastúca. Prvý cukrovar na Slovensku bol založený až v roku 1830 Mikulášom Lačným vo Veľkých Úľanoch a vo Vojniciach. Postupne vznikli však aj ďalšie výrobne. V rokoch 1830-1848 pracovalo na Slovensku spolu 22 cukrovarov. Jeden z nich – cukrovar v Solčanoch sa stal dokonca najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku.

19. storočie možno pokojne považovať aj za zlatý vek cukru. Jeho spotreba neustále rástla a repný cukor si získal vedúce postavenie pred trstinovým. Až 88% jeho produkcie sa vyrábalo v českých krajinách.

O SLOVENSKOM CUKROVARNÍCKOM SPOLKU

História Slovenského cukrovarníckeho spolku sa píše od roku 1990. Spolok vznikol ako reakcia na vývoj trhu s cukrom po roku 1989, ktorý bol ovplyvňovaný mnohými faktormi. V tom čase došlo k výrazným zmenám v politickom systéme, systéme riadenia štátu, ako aj v podnikateľskom prostredí. Tieto zmeny si následne vyžadovali aj vznik inštitúcie schopnej podporovať a hájiť záujmy producentov cukru u nás. Postupne narastajúci tlak na administráciu úkonov a aktivít viedol k profesionalizácii cukrovarníckeho spolku od roku 1998. Počas tejto nie dlhej histórie prešlo Slovenské cukrovarníctvo zásadnými zmenami, ako rozdelenie Československa, zavedenie určitých ochranných opatrení na trhu s cukrom, zmeny právneho systému, vstup do EÚ až po reštrukturalizáciu cukrovarníckeho priemyslu EÚ. Uvedená reštrukturalizácia so sebou priniesla potrebu transformácie predpisov a nariadení do podmienok SR, na ktorých sa cukrovarnícky spolok podieľal spolu so zväzom pestovateľov cukrovej repy SR a štátnymi orgánmi. Slovenský cukrovarnícky spolok (SCS) je nepolitické, nezávislé, dobrovoľné, záujmové združenie právnických osôb zaoberajúcich sa spracovaním cukrovej repy a výrobou cukru, ktoré majú sídlo v Slovenskej republike.

SCS vo svojej vyše 20 ročnej histórii aktívne spolupracoval s podobnými organizáciami, predovšetkým s Českomoravským cukrovarníckym spolkom, kde je spolupráca trvalá a produktívna. Je členom Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK), Únie potravinárov slovenska (ÚPS), Potravinárskej komory Slovenska (PKS). V zahraničí je členom Medzinárodného inštitútu pre výskum cukrovej repy - Institut International de Recherches Betteravieres (IIRB) a po vstupe do EÚ sa SCS stal členom Európskeho združenia producentov cukru – Comité Européen des Fabricants de Sucre (CEFS). Staráme sa o záujmy našich členov, ktoré prezentujeme a obhajujeme smerom k orgánom štátnej správy – Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, Pôdohospodárska platobná agentúra.