Sú frustrované nesplnením svojich romantických snov. Nespokojnosť v nich narastá celé roky. Istý austrálsky prieskum dokázal, že ak sú ženy po svadbe spokojné s partnerom takmer na 100 percent, v dôchodkovom veku sa až pätina z nich nachádza v stave hlbokého zúfalstva. A viete, čo najčastejšie ľutovali respondenti? Že v prvých rokoch manželstva spolu netrávili viac času. Popri náročnej práci, deťoch a ďalších problémoch sa neskôr postupne odcudzili a času na hľadanie východísk bolo v manželských stereotypoch čoraz menej.
Niekedy k tomu prispievali aj ich zamestnania.
Vyslovene rozvodovými povolaniami sú tie, ktoré odvádzajú partnerov často na cesty, alebo ich absolútne pohlcujú. Ak sa človek musí absolútne skoncentrovať na svoju prácu, ľahko môže zabudnúť na svoju rodinu.
Medzi najnestabilnejších manželov patria čašníci, barmani, umelci, šoféri na nákladiakoch, elektrikári, maliari, vojaci. Zo ženských zamestnaní sú to bankové úradníčky, vedúce reštaurácii, podnikateľky, robotníčky, umelkyne, agentky realitných kancelárii. Najvhodnejšími adeptmi dlhoročných manželských zväzkov sú duchovní, učitelia, poľnohospodári, počítačoví technici, účtovníci. U žien pokladníčky, domáce, učiteľky, predavačky, zdravotné sestry.
Veľký vplyv na dĺžku vzťahu má aj prostredie. U ľudí žijúcich v mestách sa psychické poruchy a alergie na partnera vyvinú častejšie ako u ľudí, ktorí si vybrali život na vidieku a preto je u vidiečanov aj manželstvo stabilnejšie.
Ľudia v meste častejšie podliehajú depresiám, zlej nálade, neurózam. Najviac ohrození sú obyvatelia miest, ktorí vyrastali v husto osídlených oblastiach.
Život na dedine má svoje čaro aj v tom, že ľudia medzi sebou komunikujú oveľa viac a majú lepšie možnosti podeliť sa o svoje starosti s inými, osamotené deti s kľúčikmi na krku, nebudú nikdy ideálnymi manželmi.
Svoj negatívny vplyv na manželstvo má aj zrelosť partnerov, ktorí ho uzatvárajú. Takmer na celom svete sa posúva začiatok pohlavného života, v Európe až k 13-18 roku, ale zrelosť a zodpovednosť za ňou niekoľko rokov zaostáva.
Predovšetkým v západnej Európe sa presadzujú názory, že prvá skutočná dospelosť prichádza až po tridsiatke a druhá, ktorá na ňu nadväzuje, sa začína po dovŕšení 45 rokov. Pre obdobie okolo dvadsiatky sú charakteristické rôzne životné experimenty, po ktorých nasleduje búrlivá tridsiatka. Ďalšou hrozbou manželstva je kríza stredného veku, viaceré ženy zaznamenávajú viaceré nepríjemné zážitky, spôsobené telesnými a hormonálnymi zmenami. Cítia, že strácajú fyzickú príťažlivosť, čo ťažko znášajú. Najmä tie, ktoré boli zvyknuté na obdiv okolia. Unikajú potom do besného naháňania kariéry. Muži päťdesiatnici majú často pocit, že si musia udržať doterajšiu fyzickú silu, u niektorých sa začína objavovať intenzívnejšie citové prežívanie. Klesá ich fyzická sila a agresivita, začínajú priberať a veľmi citlivo vnímajú napríklad vypadávanie vlasov. Čo kompenzujú mladými milenkami, ktoré si kupujú, často aj na úkor rodinného rozpočtu.
Z celého skúmania manželských rizík vyplýva, že najšťastnejšími pármi by mali byť šesťdesiatnici. V období po šesťdesiatke si ľudia šťastie a životnú spokojnosť už neodvodzujú od majetku či spoločenského postavenia, ale od toho, či sa im darí dávať si každodennú drobnú radosť a pohodu.