Tento ľahký letný román je o tom, kedy sa vo vzťahu stáva z rozblázneného dievčaťa skutočná žena. O tom, či máme dávať druhé šance chlapovi, ktorý nás už raz sklamal... O tom, že peniaze nie sú zárukou šťastia, i o tom, že každou partnerskou turbulenciou dospievame a objavujeme nové línie lásky.

Na návštevu neznámeho muža sme s Lindou pomaly aj zabudli. Nikto ďalší našich susedov nenavštívil, nik neprišiel na obhliadku domu a záhrady, tak už sme to vôbec neriešili.

No v jedno nedeľné ráno sa klbko tajomstva začalo odmotávať...

Zjedla som kúsok slivkového koláča zo včera a pozrela som sa von oknom. Záhrada bola zaliata jesenným slnkom. Uvažovala som, že by som si išla zabehať. Linda nakladala do práčky veci, Miško ešte spal a Šiška tiež. Naliala som si do veľkej šálky prvú rannú kávu a zatiaľ len tak v pyžame a v hrubom župane som vyšla do záhradky. Uhladila som si vlasy a nadýchla sa prudko chladivého vzduchu. Na oblohe nikde ani obláčik. Odpila som si z kávy a vychutnávala som si, ako sa mi to teplo rozlieva po tele. A šálka mi zohrievala ruky.

„Dobré ránko!“

Mykla som sa. Poobzerala som sa okolo seba. Potom som ho uvidela. Akýsi muž mi mávol od susedov. Novotný to nebol. Slnko mi svietilo do očí, tak som zdvihla ruku, aby som ho lepšie videla. Bol to tuším ten chlap, čo bol u nich pred týždňom. Nebola som si istá. „Dobré ráno aj vám.“

„Krásny deň, však?“

Ruky som si zohrievala šálkou, lebo ma trochu striasla zima. Zvnútra sa nezdalo, že je vonku až tak zima. Chcelo sa mi vrátiť nazad, no ktorá z vás by nechcela vedieť, čo za fešáka to na ňu pokrikuje spoza plota?

On tam už vari býva? Zistíme... „Vy ste náš nový sused?“

„Vyzerá to tak.“ Mal na sebe teplákovú súpravu a čierne tenisky. Poskakoval a mal spotené čelo. Vyzeral, že si bol čerstvo zabehať a práve sa vrátil domov.

„Kúpili ste ten dom?“ vyzvedala som ďalej a podišla som k plotu.

Nemusela som pre to urobiť veľa, stačili štyri kroky. On to mal k plotu podstatne ďalej, záhrada Novotných bola väčšia ako priemerný mestský park a rozprestierala sa oveľa ďalej, než siahala východná časť nášho susedného hájika.

Priblížil sa ku mne. Celkom pekný muž, zaznamenali moje ženské radary, ktoré mi zároveň zdvihli ruku, aby som si prehrabla prstami a trochu upravila strapaté vlasy. Že som sa ja ťava poriadne neučesala! A aspoň nepoprášila púdrom! Ten fešák si ma napokon ešte najmä za záhradného strašiaka! Presne tak som sa totiž cítila.

„Nekúpil,“ podišiel k plotu. „Prenajal som si tú záhradnú chatku.“ Úsmev z tváre mu neschádzal. Takto zavčasu ráno, tomu sa asi muselo vyplaviť do krvi hneď niekoľko litrov endorfínov.

„Aha. A načo vám bude?“

„Na bývanie. Je dosť veľká, nie?“

Rozhodne minimálne taká ako náš domčúrik, pomyslela som si.

„Som Braňo.“

„Saša.“

Premeral si ma. Práve to som nechcela!

„Teší ma, Saša. Pekný deň.“ A pomaly sa vzďaľoval.

Neviem, či tušil, že ho ešte pozorujem. Zastal pred domčekom a vyzliekol si bundu. V červenom tričku sa mu jasne črtali pevné vyrysované svaly. Toto bude presne ten týpek – v jednej ruke činka, v druhej slečinka. Zvrtla som sa na podpätku a tromi skokmi som bola doma.

„Čo je? Stretla si čerta?“ zasmiala sa Linda. Vyberala čosi z chladničky. Televízor bol zapnutý a Miško s kýmsi telefonoval z maminho mobilu.

„Nie. Stretla som výborného chlapa.“

„To vieme. Alexa.“

„Nie. Tu na dvore.“

„Blúzniš?“

„No, vlastne nie úplne celkom na našom dvore. Máme nového suseda.“

„Kde?“ hnala sa ku dverám Linda.

„Nikam nejdeš!“ schmatla som ju za lakeť. „Stojí tam, vonku! Nesmieme si ho všímať!“

„Čo si taká vydesená? Niečo ti spravil? To si nemám všímať, že máme nového suseda?“

„No... Nie teraz.“

„Neblázni, Saša. A kedy?“

„No... Potom. Neskôr.“

Linda do mňa štuchla lakťom. „Čo sa stalo?“

„Zoznámila som sa s ním. Zízala som na neho ako obarená a ona si mňa premeral ako poľného strašiaka.“

„Ale presne tak aj vyzeráš.“

„Veď to! Takže akože si ho nevšímame. Ja sa idem učesať, namaľovať...“

„Šiblo ti. To je taký pekný?“

„Je.“

„Chcem na neho nakuknúť! Okamžite!“ naťahovala krk.

„Ani náhodou,“ zahriakla som ju.

„A ako sa volá?“

„Braňo.“

„Kúpil tú vilu?“ nazerala cez okno Linda. „Nevidím ho, asi je už vnútri.“

„No, asi. Bol si zabehať.“

„Takže je pekný, čo?“

„Ty, Linduš, ten má svaly!“

 „Tak kúpil to? Čo ti vravel?“

„Nič, len že si prenajal ten záhradný dom. Potom odišiel.“

„Ach bože, čo si sa trochu neupravila, ty fakt vyjdeš von ako strašidlo. Veď ten si teraz myslí, že sa tu usídlili nejakí bezdomovci,“ mimovoľne si upravila drdol.

„Mala som so sebou šálku kávy.“

„A to malo zlepšiť jeho dojem?“ začudovala sa Linda.

„Možno nie, ale bezdomovec predsa nemá šálku, nie?“

Zasmiali sme sa a Linda opäť opatrne vyzrela z okna.

„Nestrkaj sa tam!“ ťahala som ju preč.

„Veď tam nie je.“

„Aj tak. Môže nás sledovať.“

                                                                  x  x   x

Linda s Miškom zhltli praženicu, vypili čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu a hor sa vzdelávať. Šiška slabučko vrčiac nespokojne zaliezla na svoj vankúšik pod deku a ja som si ešte mohla dopriať polhodinku sladkého ranného vylihovania.

Keď už bolo deväť, zívla som a vstala. Umyjem si vlasy a o takú polhodinku ohlásim Braňa. Dúfam, že bude doma, veď my sme sa vlastne ani nedohodli, kedy vybehneme na to naše miesto. Pod sprchou som sa natrela sprchovým gélom, a kým ho zmýval prúd horúcej vody, vtrela som si do vlasov šampón. Vtom som začula zvonenie telefónu. Joj, to bude asi Linda! Určite si niečo zabudla. Alebo Natália zasa s nejakou jóbovkou.

Zvonenie znelo čoraz naliehavejšie.

Vypla som vodu, zamotala som si vlasy do veľkého uteráka a len tak, bosá a ešte vlhká som zbehla po schodíkoch do kuchyne, odkiaľ drnčal mobil do celého domu.

Trochu som sa pošmykla na poslednom schodíku a kým som nabrala rovnováhu a stihla dočiahnuť telefón, uvidela som pred sebou vysokú postavu. Týčila sa meter odo mňa. Teda on. Zajačala som a on vykríkol tiež. Schytila som do ruky pokrievku, čo bola položená najbližšie a striedavo som sa snažila prikryť hore aj dolu. Potom som sa otočila a Braňo sa zasmial.

„Takto vidím ešte dokonca aj tvoj zadok.“

„Nehovor mi, čo vidíš!“ zasyčala som.

„Je krásny.“

„Nikdy mi to nehovor a na toto zabudni,“ strhla som si konečne z hlavy veľký uterák, lebo až teraz som si uvedomila, že ho mám, a snažila som sa zakryť aspoň to najnutnejšie. Vlasy sa mi rozutekali a do okolia striekali malinké kvapôčky vody. Polovica z nich skončila na Braňovom bielom tričku. Spanikárila som ešte viac a ako naschvál, aj ten sprostý uterák mi vypadol z ruky na zem. No katastrofa!

Braňo sa uškŕňal, ale oceňujem, že sa rovno nerehotal. „Prišiel som, či nejdeme von už teraz...“

„Práve som na teba myslela, že by sme...“

Vyriekli sme to naraz a v tej istej sekunde sme sa obaja aj zarazili. Telefón konečne prestal hulákať.

Vystriedal ho štekot Šišky, ktorá bola síce malá, ale hlučná za troch. „To je ona? Kočka, čo miluje šišky?“ sklonil sa k nej Braňo, no Šiška sa predvádzala ešte viac. „Taká medzi chleby.“

„Skutočne skvelý postreh. A bacha, ona sa uráža, ak jej nepovieš, že je veľmi krásna,“ zamrmlala som. „Nemohol by si odísť? Oblečiem sa a prídem von.“

„Už som videl všetko, nemusíš sa hnať ku skrini.“

„Mám mokré vlasy.“

„To je sexi.“

„To mi môže vravieť len môj frajer.“

„Máš ho?“

„Možno.“

Rozhodil rukami. „Aha, tak sorry. Počkám doma, kývni mi, keď budeš pripravená.“

„Nie, choď rovno na to miesto, prídem.“

„Čiže bude ti to trvať večnosť.“

„Čo vyrývaš?“

„Čo robia ženy tak dlho v sprche?“

„Umývajú sa. Natierajú...“

„Jasné,“ stíšil hlas. „Pomaly si otierajú pokožku mokrou špongiou, jemne sa hrajú s penou na svojich prsiach... Skúmajú svoje intímne partie, myslia na chlapa snov a vzdychajú...“

„Prestaň.“

„A na samotné umývanie im zostáva len asi päť minút.“

„Vravím ti, choď už!“ Keby som mohla, hodím do neho uterák.

Zalúskal prstami, aby Šišku podráždil ešte viac a vyšmykol sa von. Až vtedy som začula jeho rehot.