Pochádza z malého mesta v okrese Hlohovec, má dve deti. „Dcéra má 21 rokov a syn má 11 rokov. Moja dcéra je moja priateľka, dôverníčka a syn je huncút, ktorý skúša koľko toho zvládnem, ale v nich vidím svoju budúcnosť,“ hovorí s úsmevom spisovateľka Denisa MARTINCOVÁ. Knihu „Ženy vyhnané z raja“ písala na základe skutočnej udalosti, keď sa jej rozpadlo manželstvo. „Bolo to aj také memento pre môjho otca, ktorý sa o mňa nikdy nezaujímal. Odkaz mužom, ako veľmi dokážu ublížiť svojou ľahostajnosťou tam, kde by mala byť ich zodpovednosť.“
Ženy vyhnané z raja – nádherný a výstižný názov knihy, ktorej dej opisuje naozaj ťažké chvíle v živote ženy. Do akej miery je kniha vaším osobným skutočným príbehom?
Kniha je písaná na základe skutočnej udalosti. Odchod manžela bol neočakávaný a rozhovor kvôli dražbe bytu bol tak nesmierne ponižujúci a dehonestujúci, že som naozaj uvažovala ako na začiatku knihy. Pamätám si, ako som na konci februára dávala dole vianočné ozdoby. Dcéra mi hovorila, mama, spamätaj sa. Neopustím ťa, máš mňa a brata. Spolu to zvládneme. A zvládli sme, pretože som mala pri sebe mamu a dve priateľky. Sestra ma tiež podporovala.
To sú silné momenty. Prečo ste sa vlastne rozhodli napísať knihu, kde a kedy vznikla tá myšlienka?
Knihu som sa rozhodla napísať, keď som si uvedomila, koľko som toho v živote prežila. Aby som unikla bolesti zo zmareného života, pretože tak som ho vtedy vnímala, začala som písať básne. Od toho to bol len krôčik. Nie ku knihe, ale k písaniu niečoho iného, ako je poézia. Zrazu som našla niečo, čo ma napĺňalo, nevedela som pochopiť, ako som bez toho mohla žiť. Ako keby som sa našla.
Ako dlho ste písali túto knihu?
Tak toto je veľmi ťažká otázka. Ale konečnú verziu som mala asi za pol roka. Keď nepočítam, že dvakrát sa mi stalo, že mi zmizlo niekoľko kapitol. Raz kvôli vírusu v notebooku a druhýkrát kvôli synovi, ktorého som naň pustila.
Asi nie je jednoduché písať príbeh, ktorý ste sama prežili... Ste človek, ktorý si pred inými ľahko otvára srdce?
Určite si svoje srdce otváram ľahšie, pretože – ako by som mohla očakávať, že si otvoria srdce cudzí ľudia predo mnou, keby som im nedovolila pozrieť sa do toho môjho? Ale je pravda, že to nerobím pred každým. Riadim sa svojou intuíciou.
Máte dve deti. Ako reagovali na to, že napíšete príbeh, ktorého sú aj ony súčasťou?
Dcérka je dospelá, inteligentná žena, povedala mi: Mama, hovor o všetkom, keď si už raz začala. Nie všetci majú odvahu otvorene hovoriť o niektorých veciach. Hlavne o tých, za ktoré sa hanbia. Myslím si, že práve preto je domáce násilie ešte stále tabu. Najprv sa ženy hanbia, pretože sú týrané a potom, že to vôbec dopustili. Samozrejme, aj strach robí svoje. Väčšinou sa rozrozprávajú, keď sú prinútené okolnosťami, aby získali pomoc. Syn to vníma trochu inak. Je pyšný na mamu. Samozrejme, tiež si uvedomuje, o čom je kniha. Najviac sa bál, že ublížim jeho otcovi. Ale to nebol môj úmysel.
V súvislosti s knihou ste povedali, že ten príbeh je aj mementom pre vášho otca, ktorý sa o vás nezaujímal. Máte od neho nejakú spätnú väzbu na knižku?
Pre môjho otca som sa nikdy nenarodila. Vôbec si neuvedomuje, ako jeho rozhodnutie neprijať ma ako dcéru ovplyvnilo môj a život mojich detí. A jeho vnúčat, o ktoré tiež nikdy neprejavil záujem. A to ma mrzí ešte viac.
Vaša dcéra je už dospelá, je teda zrejme aj čitateľkou vašej knihy. Čo vám na ňu povedala?
Najviac som čakala práve na jej reakciu, vždy je pre mňa veľmi dôležitý jej názor – a tu to platilo dvojnásobne. Držala v ruke knihu, pozerala sa na mňa a dlho mlčala. Bola som veľmi netrpezlivá, ale ticho som čakala. Vtedy som si všimla, že má v očiach slzy. Nemohla hovoriť, ale jej slová si budem vždy pamätať: Mama, pri každej strane som si myslela, že ju nedočítam, keď som si uvedomila, čo všetko si prežila. Také strašné veci a bola si mladá ako ja. Potom ma objala a dlho sme si vychutnávali neopakovateľnú prítomnosť.
Má niektoré z vašich ratolestí po vás talent na písanie?
O synovi je priskoro hovoriť, on má skôr sklon k písaniu textov pesničiek len tak pre seba a dcérka sa uberá iným smerom.
Komu by ste vašu knihu odporúčali?
Moju knihu by mali čítať všetky ženy. Nie len týrané, ale aj tie ako sú vtierky, aby si uvedomili, aké mali šťastie. A samozrejme muži, aby pochopili, ako ženy citlivo vnímajú veci a ľudí okolo seba. A to nemusia byť ani romantičky.
(red)
Foto: archív D. Martincovej
