Ak ste si súdení, zostarnete spolu. Ak nie, osud si s vami zahrá hru, v ktorej nemáte šancu vyhrať... Eva sa po maturite rozhodne usadiť v meste. Uteká od negatívnych vplyvov vidieka, kde sú klebety a nezdravý záujem o život iných na dennom poriadku. Postupne spoznáva hĺbku skutočného priateľstva a vysnívanú lásku. Do zdanlivo jednoduchého príbehu však vstupuje neľútostný vrah, ktorý rozpúta peklo. Za chyby platia nevinní. Hlavná hrdinka sa ocitá v slepej uličke a existuje iba jeden spôsob, ako sa zachrániť... Odhaľte, na ktorej strane dverí stojí Eva... aj to, ČO je za nimi... Prečítajte si úryvok z knihy.

„Vy určite žartujete,“ povedala som policajtovi, ktorý pred necelými piatimi minútami zazvonil na dvere bytu, v ktorom sme žili s kamarátkou Kamilou.

Boli sme v kuchyni a zabíjala som ho pohľadom. Žene v uniforme stojacej vedľa neho som nevenovala pozornosť, aj keď spolu s ním obsadila teritórium, ktoré bolo mojim dočasným domovom. Cúvla som meter dozadu, akoby som sa bála, že na mňa muž zaútočí. Jeho kolegyňa mi venovala smutný pohľad, no nepovedala ani slovo.

„Mohli by sme kontaktovať jej rodičov, avšak kým by prišli do mesta, trvalo by to dlhšie. Máme podozrenie, že by mohlo ísť o vraždu. Prípadnému útočníkovi by sme nechceli dávať ešte väčší náskok,“ pokračoval tichým hlasom v objasňovaní dôvodu ich návštevy.

„To bude určite omyl,“ počula som svoj hlas a neuvedomovala si, že patrí mne. Ani telo, v ktorom som bola spútaná, zrazu nebolo moje. Toto bolo jedno veľké nedorozumenie.

Podlomili sa mi nohy a keby ma muž zákona nezachytil, zviezla by som sa k zemi ako jesenné lístie zo stromov. Usadil ma na stoličku a sám sa uvelebil na ďalšiu pol metra odo mňa.

„Verte mi, toto je na mojej práci úplne najhoršie, no je to nevyhnutné.“

Cítila som bolesť v krku pri každom slove, ktoré som následne vyslovila. „Vy si tu len tak vtrhnete a poviete mi, že Kamila je mŕtva? Že sa predávkovala drogami? Viete vy vôbec, čo hovoríte? Kamila si nikdy v živote nezapálila ani len obyčajnú cigaretu! Nie je síce doma celý víkend, ale určite sa čoskoro vráti.“

Zaregistrovala som, ako policajtka mrkla okom na kolegu. Hneď vstal a ona si sadla na jeho miesto.

„Slečna, nie sme si istí, či je to vaša kamarátka. Potrebujeme vašu pomoc, preto sme prišli.  Obeť,“ v tom sa zarazila a dotkla sa mojej dlane. „Prepáčte, ale žena, ktorú sme našli v hoteli Magic, sa zaregistrovala pod jej menom. A uviedla túto adresu. Možno len vašej kamarátke ukradla doklady. Preto je dôležité, aby ste išli s nami a...“ zaleskli sa jej oči a mne až vtedy začali úplne dochádzať jej slová.

Nadýchla som sa a pozrela na jej prsty, ktoré mi jemne stisli dlaň.

„Mám identifikovať telo?“

Prikývla. Muž stál obďaleč a ticho sledoval, čo sa deje.  Toto nebol zlý film, ani nevydarený žart, ale hrozná realita.

Cítila som oheň v lícach a ťažké viečka a chcela som niečo povedať, no nedokázala som zo seba vydať ani hláska.

Poobzerala som sa po izbe. Pohľad mi padol na koniec pohovky pri okne, kde Kamilina úhľadne poskladaná flísová deka už dva dni bezúspešne čakala na svoju majiteľku. Bola som si istá, že odišla na víkend so svojim tajným milencom. Povedala, že už čoskoro mi prezradí jeho identitu a veľa noviniek, len mám byť trpezlivá a tak som čakala na vhodnú dobu, kedy sa odhodlá a vyjde s pravdou von.

Zahľadela som sa na policajtku. Netlačila na mňa, len si zahryzla do pery. Možno si spomínala na blízkych, ktorých tiež kedysi stratila.

„Oblečiem sa,“ zašepkala som skôr, ako som odišla do svojej izby. Na viac som sa nezmohla. 

Netuším, či boli v meste zápchy, ani aké bolo počasie. Zo sveta spomienok na Kamilin úsmev a našu poslednú spoločnú chvíľu ma vytrhlo až cinknutie výťahu, ktorý zastal v podzemí budovy nemocnice. Ťažký zápach dezinfekčných prostriedkov mi hneď udrel do nosa a po chrbte mi prešiel mráz.

Dala by som všetko za to, aby som sa vyhla chvíli, ktorá ma čakala. Videla som nespočetné množstvo filmov, kde ukazovali identifikáciu obetí šialených psychopatov alebo nezmyselných autonehôd. Vedela som, že ma nečaká nič príjemné a akosi som si nechcela pripustiť, že možno uvidím Kamilu naposledy.

Moje predstavy sa s filmovými zábermi nezhodovali. Izba, do ktorej sme vstúpili, pripomínala klasickú nemocničnú. Biele steny, žiadne chladiace boxy, z ktorých by vytiahli podložku so stuhnutým telom.

Muž v bielom plášti stojaci pri dlhom úzkom stole zacláňal vo výhľade na telo, ktoré na ňom ležalo pod bielou plachtou. Keby nemalo prikrytú aj hlavu, vyzeralo by to ako bežné lekárske vyšetrenie. Nepríjemný zápach nepomohli zničiť ani osviežovače v zástrčkách, ktoré som letmo zahliadla, keď sme sa blížili k stolu. Nevnímala som konverzáciu medzi patológom a policajtom.

Pozrela som sa smerom na nohy mŕtvoly, ktoré vytŕčali spod plachty. Mala nalakované nechty žiarivým oranžovým lakom. Taký som zahliadla pred pár dňami v našej kúpeľni.

No a čo? To ešte nemusí znamenať, že je to Kamila. Taký dnes nosí väčšina báb. Navyše, neónové farby sú teraz in.

So zmenšujúcou sa vzdialenosťou od stola sa čas vliekol čoraz viac. Nohy mi oťaželi a odmietali kráčať. Chýbali dva metre, potom len meter a pol, nakoniec meter...  Zahliadla som ruku obete vytŕčajúcu spod bielej plachty. Medzi prstami mala tmavé fľaky a ničím nepripomínala kamarátkinu ruku.

To nie je ona. Kamila nosila prstene. Viac prsteňov na každej ruke a náramok od rodičov. A v poslednej dobe aj drahé hodinky od milenca. Tieto ruky nie sú jej.

Patológ skúmal akési papiere. Odtrhol od nich zrak a premeral si ma s neutrálnym výrazom v tvári a odstúpil.

„Pripravená?“ opýtal sa tónom, ktorým by som si pýtala v novinovom stánku žuvačky.

Pripravená? Ako sa má človek pripraviť na smrť blízkej osoby?

Nadýchla som sa a zápach mi opäť pripomenul, kde som. Stála som len pár sekúnd od pravdy, ktorá sa mohla stať mojou nočnou morou a chcela som ujsť ďaleko. Ešte raz som si premerala ruku mŕtvoly a prikývla. Potom som na krátky okamih zavrela oči.

Vydavateľstvo: Motýľ