Michaela i Adam žijú v usporiadaných a harmonických manželstvách a vedú pokojný rodinný život, až kým ich ako blesk nezasiahne neodolateľné kúzlo vzájomnej príťažlivosti. Spoznávajú jeden v druhom osudovú lásku, zažívajú nezvyčajné duševné i telesné súznenie. Sú však postavení pred ťažkú dilemu, či majú právo obetovať šťastie svojich rodín pre svoje vlastné. Dokážu sa vzdať vzácnej lásky, ktorá prichádza len raz za život? Dokážu ju navždy vymazať z pamätí, obetovať ju pre záchranu svojich rodín?
Od dávnych čias sa ľudia zaoberajú myšlienkou, či existuje dokonalá láska, či je možné, aby sa v nekonečnom chode vesmíru stretli dve blúdiace duše a vytvorili jeden dokonalý celok. Michaela a Adam dostávajú tento jedinečný dar poznania, no v nepravej chvíli sa môže zmeniť dar na prekliatie. Zisťujú, že je celkom ľahké žiť požičaný život, no môže byť nesmierne ťažké splatiť pôžičku aj s úrokmi...
Konferenčná miestnosť bola už plná, a tak som si sadla do predposledného radu. Kým prišiel na rad prvý prednášajúci, stihla som si ešte naliať kávu a pohodlne sa usadiť.
„Nestihol som si naliať kávu. Podelíte sa so mnou?“ ozval sa šepot a na stoličke vedľa mňa pristál Adam. „Zachránite mi tým život,“ dodal a zatváril sa tak prosebne, že mi nezostávalo nič iné, ako mu posunúť po stole plastový pohárik s kávou.
S pôžitkom si odpil. „Viete, čo sa hovorí u Indiánov?“ pošepkal mi do ucha. Keď sa ku mne naklonil, zacítila som intenzívnu a veľmi príjemnú vôňu jeho parfumu. „Že keď zachránite niekomu život, tak vám až do smrti patrí,“ dokončil rýchlo.
Bez toho, aby som odtrhla zrak od prednášajúceho, som sa naklonila k Adamovi a zašepkala mu: „Ešteže nežijeme v prérii.“
„Vy ste aká cynická,“ uškrnul sa Adam.
„Vy ste aký vzťahovačný,“ nedala som sa. Hoci som sa nepozerala priamo naňho, periférne som videla, ako sa uškŕňa a pobavene krúti hlavou.
Asi dve minúty ticho sedel a zdalo sa, že počúva prednášajúceho. Potom sa však opäť naklonil ku mne: „Bavia vás tie nezmysly?“
„Možno sa dozviem niečo nové,“ povedala som dosť neisto. Prednášajúci totiž hovoril na tému, ktorá bola novinkou zhruba pred pätnástimi rokmi.
Adam pokrútil hlavou: „Ale hovno, ten somár zaspal dobu.“
Rýchlo som si dala pred ústa ruku a na poslednú chvíľu som potlačila chichot.
„Zmiznime odtiaľto!“ navrhol.
Pohoršene som naňho pozrela, nenachádzajúc slov.
„Je zbytočné čakať do prestávky,“ nedal sa odbiť.
Zamračila som sa: „Som tu pracovne. Vyslala ma sem firma, aby som sa dozvedela niečo nové.“
Prevrátil očami: „Tu sa nič nové nedozviete,“ odvetil. „Ale keď na tom trváte, túto prednášku vám dokončím po ceste.“ Chvatne sa pozrel do programu: „Zvládnem aj druhú,“ dodal.
„Ó, niekto je tu odborník na všetko,“ odvrkla som sarkasticky.
„Títo prednášajúci sú tu každý rok s tou istou prednáškou,“ nedal sa. „Minule som pozorne počúval a mám celkom dobrú pamäť,“ dodal. „Tak idete?“
Zaváhala som.
„Naozaj o nič neprídete,“ presviedčal ma.
„Kam mám ísť?“ spýtala som sa váhavo.
Uškrnul sa, lebo mu bolo jasné, že ma zlomil. „Na oveľa krajšie miesto,“ žmurkol.
Ešte som rozmýšľala, avšak obom nám bolo jasné, že len naťahujem čas.
„Choďte prvý!“ navrhla som.
Oči mu veselo zažiarili: „Okej, prikrčte sa!“ povedal, chytil ma za ruku a rýchlo ma vyviedol z plnej konferenčnej sály. Akokoľvek nenápadne sme sa snažili pôsobiť, upútali sme pozornosť mnohých párov očí a ja som zachytila aj niekoľko pohoršených pohľadov.
„Kam ideme?“ spýtala som sa, keď ma Adam zaviedol na hotelové parkovisko a pridržal mi dvere na jeho aute. Predtým ma ešte prinútil vybehnúť do izby, vziať si kabát a ja som ho bez reptania poslúchla.
„To je prekvapenie,“ odvetil s náznakom tajomnosti v hlase.
Zaváhala som: „Poznám vás zopár hodín, neviem, či je vhodné, aby som ku vám nasadla do auta a nechala sa prekvapovať.“
„Keďže nás videlo viac ako dvesto ľudí odchádzať spolu, bude teraz dosť ťažké zavraždiť vás a pohodiť pri ceste,“ odvetil a vážne sa zamračil.
Rozosmiala som sa, čo považoval za súhlas, keďže si sadol za volant a naštartoval.
„Vyzeráte ako žena, ktorá má celkom rada adrenalín,“ poznamenal.
„Myslela som si, že ste stomatológ a nie psychológ,“ odvetila som.
„Vy ste pekne štipľavá,“ poznamenal pobavene, bez náznaku hnevu. „Psychoanalýza je moje tajné hoby,“ dodal.
„No asi sa držte radšej svojho zubárskeho umenia, lebo psychoanalýza vám veľmi nejde,“ opäť som si neodpustila sarkastickú poznámku, Adamovo šibalstvo ma k tomu priam vyzývalo. „Adrenalínovú zábavu príliš nemusím, myslím, že jeho hladinu mi bez problémov dokážu zdvihnúť moje decká.“
„Tipujem, že ste už dávno žiadne dobrodružstvo nezažili, tak ste už zabudli, ako ho máte rada,“ nevzdával sa bez boja.
„Pán psychológ-amatér, dúfam, že ma neberiete na strelnicu alebo skákať bungee jumping,“ začala som sa obávať.
Uškrnul sa: „Hovoril som, aby ste sa nechali prekvapiť.“
Vzdychla som si: „Budem dúfať, že to bude príjemné prekvapenie.“
X X X
Chvíľu sme sa mlčky viezli, až napokon Adam zastal pred menším supermarketom.
„O dve minúty som späť, počkajte tu, prosím, na mňa,“ povedal a vystúpil. Napokon sa nahol cez bočné okno do auta, vytiahol kľúč: „No, až tak dobre sa nepoznáme,“ poznamenal a žmurkol na mňa.
Pokúsila som sa o nahnevaný výraz, keď však odstúpil od auta, schuti som sa rozosmiala.
Vrátil sa s papierovou taškou, ktorú s tajomným výrazom položil na zadné sedadlo tak, aby som nevidela jej obsah.
„Čo ste boli kúpiť?“ pokúsila som vyzvedať.
Prižmúril oči: „Plastové vrecia, deku, gumené rukavice...“ odvetil.
„Veľmi vtipné,“ odvetila som tváriac sa namrzene.
„Som vtipný chlapík,“ uškrnul sa.
„No hlavne, že si to myslíte vy,“ odvrkla som so sarkastickým tónom.
Pokrútil hlavou: „Ááále, zase ten váš sarkazmus... Páči sa mi,“ dodal a šibol po mne po pohľadom.
Pristihla som sa pri tom, že sa pýrim. Adam mal skutočne britký jazyk a hoci sa mu podarilo neustále vyhrávať naše slovné bitky, napodiv mi to vôbec neprekážalo, naopak, páčilo sa mi to. Dokonca sa mi to páčilo viac, ako som chcela.
Auto viedol isto a sebavedome, občas na stotinu sekundy šibol po mne pohľadom a usmial sa. Hoci som sa trochu hnevala na tajnosti, ktoré robil okolo nášho výletu, vždy som mu úsmev mimovoľne opätovala. O pár minút sme opustili ruch mesta a auto vkĺzlo na cestu, ktorá sa vinula hustým listnatým lesom.
„Nebojte sa, určite nezablúdime v hustom tmavom lese,“ poznamenal pobavene s úškrnom na tvári.
Uvedomovala som si, že je odo mňa vrcholne nezodpovedné, že sedím v aute s neznámym mužom, veziem sa s ním nevedno kam, miesto toho, aby som sedela v konferenčnej miestnosti a počúvala prednášky, za ktoré zaplatil môj zamestnávateľ desiatky eur. Nejako som sa však nevedela prinútiť, aby som cítila výčitky svedomia či obavy. Nevedela som to rozumne zdôvodniť, ale cítila som k tomuto neznámemu mužovi nevysvetliteľnú dôveru a jeho prítomnosť ma napĺňala pocitom pohody a bezpečia.
Auto vykĺzlo z lesa a ocitli sme sa na ceste, ktorá sa vinula cez nekonečné zelené polia. Adam odbočil na úzku poľnú cestičku, po niekoľkých stovkách metrov zastal pred malým a trochu ošarpaným altánkom, obišiel auto a otvoril mi dvere. Vystúpila som a keď som sa rozhliadla, naskytol sa mi nádherný pohľad na mesto.
„Je tu nádherne,“ povedala som s prekvapením i nadšením v hlase.
„Rozhodne krajšie ako v tej zasadačke,“ súhlasil Adam a kým som sa kochala výhľadom, vytiahol z auta dve deky a rozložil ich na drevené lavice v altánku. „Je chladno,“ poznamenal na vysvetlenie. Musela som súhlasiť. Hoci som mala na sebe kabát, nohy mi obopínali iba tenké silonky.
„Zabaľte si nohy do deky, aby ste neprechladli,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky. S úsmevom som poslúchla a zabalila som sa do deky. Adam sa vrátil do auta po papierovú tašku a namiesto igelitových vriec a rukavíc z nej vytiahol dve papierové termošálky s výrazným upozornením, že obsahujú horúcu tekutinu s názvom káva a dva balené croissanty.
„Niečo na zohriatie,“ poznamenal a predtým, ako posunul predo mňa šálku, odkryl plastový kryt a vylial do nej dve porcie baleného mlieka. „Bez cukru, dvojité mlieko,“ okomentoval, vrátil kryt naspäť a víťazoslávne sa na mňa usmial.
„Ste všímavý,“ povedala som obdivne a vzala termohrnček do dlaní. Príjemne ma hrial.
„Ani nie,“ odvetil. „Len nenávidím horkú kávu,“ priznal sa, vysypal z papierovej tašky zvyšné vrecká s cukrom a všetky si ich postupne dal do kávy. „Sladká a horúca ako žena,“ zamumlal si pre seba, kým si miešal pariacu sa tekutinu.
