Mnoho vedcov spájalo genialitu s veľkosťou mozgu. Keby však inteligencia záležala len na veľkosti mozgu, tak najinteligentnejšími tvormi by boli slony. Pri pitve sa často zistí, že mozog génia viditeľne nevykazoval nijaké zvláštnosti. Géniovia majú rovnako malé, ako aj veľké hlavy. Ku géniom „veľkých rozmerov“ patrili napríklad Otto Bismarck či Oliver Cromwell. Ďalší géniovia, ako napríklad myslitelia Anatol France, Blaise Pascal alebo Immanuel Kant boli tzv. mikrocefali – ľudia s podpriemernými lebkami. Výskumy mozgov týchto ľudí absolútne vyvrátili súvislosť medzi veľkosťou mozgu a genialitou.

Ako domček z karát sa zrútila aj téza o dokonalej stavbe mozgov géniov. Jedna z ďalších teórií sa snažila dokázať dedičnosť geniality. Výnimočný talent mal vznikať kombináciou génov, odovzdávaných deťom z pokolenia na pokolenia. Na dokázanie tejto teórie použili jej zástancovia ako príklad rodiny Bachovcov, Darwinovcov alebo Straussovcov. Ani táto teória neobstála, lebo podrobnejší výskum ukázal, že dedenie nebolo po otcovi, ale po vzdialených príbuzných z iných kolien rodiny.

Mať talent nestačí
V súčasnosti má najviac zástancov teória, že genialita je hlavne výsledkom výchovy a sebazdokonaľovania. Talent je pri tom potrebný, ale určite nie rozhodujúci. Talent iba uľahčuje získavanie ďalších vedomostí a zručností, ale dá sa to zvládnuť aj bez neho, proste, tvrdou drinou. Každý človek sa rodí so základom určitých schopností. Napríklad dokonalý hudobný sluch je spojený so stavbou vnútorného ucha. Táto vlastnosť je podľa genetikov veľmi ojedinelá. Predpokladá sa, že ju mala len maličká hŕstka hudobných géniov, ako napríklad Bach a Schumann. Odborníci tvrdia, že je možné byť dokonalým hudobníkom aj bez absolútneho sluchu a rovnako je možné, mať ho a pritom ho nikdy nevyužiť.

Musia byť dokonalé vlastnosti odhalené už v detstve?
Výskumy nepotvrdili, že by géniovia boli aj nejakými nadpriemernými deťmi. Faktom však naďalej ostáva, že hudobné talenty boli zväčša odhalené už v rannom detstve (Haydn ako 4-ročný, Mendelssohn ako 6-ročný, Prokofiev ako 8 ročný, Schubert ako 11-ročný a Weber 12-ročný). Vo výtvarnom umení a literatúre sa tento talent prejavuje trochu neskôr. Približne v štrnástom roku života, ale aj tu sa nachádzajú výnimky. Rafael sa prejavil ako umelec už ako 8-ročný, van Dyck ako 10-ročný, Michalangelo ako 13-ročný, ale napríklad Durer až ako 16-ročný. Ešte omnoho neskôr, okolo dvadsiateho roku, sa prejavujú vedecké a básnické talenty.
V praxi však platí, že väčšina slávnych ľudí vynikla až po štyridsiatke. Nesmieme zabúdať ani na to, že okrem daru od boha, mali významné osobnosti aj veľkú chuť zdokonaľovať sa a veľký prídel šťastia. Ak máte všetky predpoklady, želám vám veľa šťastia na ceste za genialitou. V histórii ľudstva je ešte veľa nepopísaných strán.