Keďže diétam sa dnes venuje väčšia pozornosť ako umeniu, jej meno mnohí poznajú hlavne z reklamy na správne chudnutie. Eva Urbanová je však speváčka svetového mena s všestranným a nevšedným sopránom.
Okrem toho je známa svojou prísnosťou a tvrdosťou k sebe aj k okoliu. Túto vlastnosť získala ešte doma v rodičovskom dome, kde zlomili jej túžbu študovať spev na konzervatóriu a poslali ju do Prahy študovať farmáciu.
Eva sa rozhodnutiu rodiny podriadila, ale osud rozhodol inak. Keď ju vylúčili z internátu (vychovávateľke sa nepáčilo, že chodí do kostola), našla si prácu dierovačky vo výpočtovom stredisku a prihlásila sa do súťaže Mladá pieseň v Jihlave. Tam zaujala skladateľa Karla Svobodu. Sám si sadol za klavír a vyzval ju, aby zaspievala o tón vyššie. A ešte vyššie...A ešte... Poradil jej, aby išla študovať operu, vraj na to má. Znova ju tým postavil pred problém, ako prekonať odpor rodičov. Rodičia boli veriaci, a preto Eva začala spievať v kostole. Keď si ju farár vypočul, považoval za svoju povinnosť pripomenúť rodičom, že takéhoto hlasu je škoda. Napriek tomu všade narážala na nepochopenie. Všetkým sa zdalo, že začínať v sedemnástich je už neskoro. Ani odborníci na konzervatóriu nedokázali doceniť jej talent.. Rodičovské požehnanie jej teda spočiatku veľmi nepomohlo. Až po troch rokoch sa jej ujala Ludmila Kotnauerová, učiteľka ľudovej školy umenia v Plzni – Škvrňanoch... Tá síce ocenila jej hlas, ale nie jej moletnú postavu.
Boj s líniou sa na dlhé roky stal jej nočnou morou.
Na chvíľu vždy dokázala sebatrýznením zhodiť desiatky kilogramov, aby ich potom opäť nabrala späť. Problém bol mimo iného v tréme, z ktorej sa jej pred vystúpením podlamovali kolená. Upokojiť ju dokázali len sladkosti. Často sa tešila na spievanie, pretože vedela, že pred ním bude môcť jesť sladké. S výčitkami na svoju “okrúhlosť” sa stretávala aj v zahraničí. Pred premiérou Lohengrina v New Yorku (zima 1997), kde spievala Ortrudu, schudla rekordných 52 kíl. Odvtedy si pomáha biochromom, ktorý odbúrava chuť na sladké. A prísnou diétou. Už roky nevidela rožok, kúsok chleba, zemiak, cestovinu, kvapku alkoholu. Okrem nadváhy ju trápil ešte jeden veľký problém. Častou námietkou porotcov a arbitrov bol Evin nedostatok hudobného vzdelania. (”To by tie konzervatóriá potom mohli zrušiť, keby sa kdekto naučil niekde spievať.”) Keď napokon dostala prvú úlohu v Národnom divadle, vrelé prijatie medzi absolventmi vysokých škôl nenašla. “Nemám tu nijakých priateľov. Len kolegov a kolegyne, s ktorými si vykám,” povedala v roku 1993. Tieň horkosti voči študovaným v nej ostal až dodnes. Napriek tomuto “nedostatku” v roku 1993 prejavil záujem o speváčku šéfdirigent Grand Opery z amerického Stanfordu. Nechala ho čakať trištvrte hodinu. Opýtal sa jej, či vie spievať Toscu. Povedala áno, aj keď vedela len jednu áriu. Nasledujúci deň mu ju zaspievala, a ospravedlnila sa, že je unavená. Vyšlo to. Do roka spievala Toscu v Amerike. Keď prišla “sametová” Evu objavil Jiří Kovacs z agentúry Art Productions.
Predpovedal jej, že s jeho pomocou ju čaká Metropolitná opera a milánska La Scala. Bavil ju preháňaním a bol sympatický. Rozviazala exkluzívnu zmluvu s Pragokoncertom a zverila svoj osud do jeho rúk. Po rokoch sú učebnicovým príkladom, ako bez protekcie, len s talentom, odvahou a veľkým úsilím možno vystúpiť z anonymity davu - až na vrchol.
Keď začínali, Jiří Kovacs rozosielal do sveta balíky s jej nahrávkami a náklady na poštovné úplne vyčerpali jeho kasu – začiatočný kapitál bol 1250 korún. Eva Urbanová často nemala ani na to, aby sa posadila do kaviarne. Bolo obdobie, keď tri mesiace nemohol pre ňu zohnať prácu. Začal pochybovať o jej dôvere. Povedala mu: ”Sme v tom spolu. Buď to vyjde, alebo nie.” Na hranici únosnosti boli mozartovské oslavy v Mníchove, kde sa museli ubytovať v luxusnom hoteli, ale nemohli si dovoliť večeru za 300 mariek. Eva Urbanová na cestu vypražila rezne. Namiesto novej róby si pod staršie krátke šaty vzala dlhú, vyčnievajúcu spodničku. Úspech bol obrovský. S ním prišli aj peniaze, ktoré padli na úhradu dlhov. Tie ďalšie však už obom spríjemnili život. Dodnes spolu zbierajú úspechy a peniaze, lásku a škandály...
Konflikt predchádzal aj jej vstupu na scénu newyorskej Metropolitnej opery. Podľa zmluvy bola v druhom obsadení a musela bývať 10 minút od opery alebo byť prítomná na predstaveniach, v ktorých úlohu Ortrudy spievala Deborah Polaskiová. Po čase Eva Urbanová stratila chuť pozerať sa na kolegyňu a po prvej prestávke jedného predstavenia sa s impresáriom, ktorý trval na jej prítomnosti, strašne pohádala. Za niekoľko okamihov Deborah oznámila, že je indisponovaná. Eva Urbanová nastúpila o desať minút na scénu v nedokončenom, o 15 centimetrov dlhšom kostýme. A mala úspech! ”Bola som ako závodný kôň, ktorého vypustili z boxu. A ešte ráno o piatej som nevedela zaspať... Akoby som stále bežala,” spomína na obrovské rozrušenie.

Za vystúpenie v zahraničí dostáva Eva Urbanová honorár rovnaký ako René Flemingová. Už sa presadila aj v Toronte. Je otázkou času, kedy prenikne na nemecké scénu, do poslednej krajiny, ktorá jej ešte vzdoruje. Keď nespieva vedie normálny život , v ktorom má svoje miesto hlavne varenie. Je vynikajúca kuchárka . Jej manažér a partner pribral počas ich spoločného