Bratislavské leto, ktoré sa rozbehlo už v polovici júna, dokáže byť niekedy naozaj kruté. Slnko pieklo, ako by ho za to platili, asfalt sálal neznesiteľnou horúčavou a Klára mala pred skriňou pocit, že namiesto obliekania, by si mala stiahnuť kožu. Vlasy mala vyviazané do vysokého drdola. V tom teple by nezniesla na krku ani briliant, nieto chlpy. Šminky tiež zostali nepovšimnuté, aj tak by sa zbytočne roztiekli. Jediné na čo kládla dôraz bola vlažná sprcha.

Práve z nej vyliezla po tretí raz hoci bolo len 9 hodín. Jediné čo zistila bolo, že ani sprcha nepomáha. Navyše ju čakala cesta autobusom a tak sa z hrôzou prehrabávala v šatníku, aby našla niečo, čo ju nebude hriať. Napokon to u nej vyhrali ľahučké letné šaty. Mali ramienka, koketné volániky na sukničke a boli priesvitné ako pavučinka. Keď vyšla z domu, rozhodla sa, že do školy dnes určite nepríde. Pohľad na slovenčinárku by ju mohol stáť v tejto horúčave život. Jediná šanca ako prežiť a nezahynúť, bolo jazero. Voda, tráva, obloha. Ležanie s prázdnou hlavou. Na chvíľu ju predsa len začalo hrýzť svedomie, keď si spomenula na spolužiakov. Posledné zvyšky zodpovednosti z nej vyprchali, keď uvidela autobus, ktorý smeroval do stánku vzdelania. Nie, do tejto mäteže spotených ľudských tiel rozhodne nenastúpi, určite nie kvôli niekoľkým posledným útržkom predprázdninového natláčania vedomostí. Pešo sa vybrala na druhú stranu, aby počkala na autobus, ktorý ju dopraví za vytúženou vodou. Topánky zhodila z nôh, lebo jej do kože vypaľovali červené pásy. Keď prišla na zastávku zdalo sa jej, že v škole dnes nebude sedieť naozaj nikto. Vyzeralo to tam ako v Prahe na Václaváku počas revolúcie. Namiesto transparentov, búnd a odhodlania však mali mládežníci na tvárach výraz blížiacej sa smrti roztopením.

Odrazu ho uvidela. Nebol súčasťou žiadnej z diskutujúcich skupiniek. Opieral sa o verejné osvetlenie a jeho výraz nebol vôbec znudený. Evidentne si obzeral baby a tešil sa zo života. V ruke mal dokonca veľkú osušku. Klára na neho pozerala, ako teľa na nové vráta. Zrazu sa obrátil a jej sa nepodarilo dostatočne rýchlo uhnúť pohľadom. Našťastie prichádzal autobus. Všimla si, že sa odlepil od stĺpa a pratal sa ku dverám, do ktorých nastupovala. Aj ona sa vtlačila sa do priestoru s pevným odhodlaním nedýchať najbližších dvadsať minút. Zámer jej nevyšiel. Možno preto, lebo človek nepatrí medzi cicavce, ktoré si dokážu nabrať vzduch do zásob ako taká veľryby. V autobuse sa miešali dievčenské voňavky s mládeneckým potom. Po chvíli zistila, že v tej zmesi vôni pulzuje vzrušenie a sexualita. Niektoré páriky sa k sebe bezhlavo túlili, iné si svoju priazeň v tesnom priestore prejavovali aj hmatateľnejším spôsobom. Z úvah o zrelo, nezrelej sexualite ju vytrhol dotyk rúk na bokoch. Za bežných okolností mala Klára výborné reflexy a navyše chodila do posilňovne. Tento dotyk ňou však prešiel ako elektrika. Nezaútočila a dokonca sa ani neodtiahla. Jemne pootočila hlavu, aby videla, kto nazbieral odvahu na takýto autobusový útok. Bol to on. Modrooký blondín spod lampy. Držal ju okolo bokov a nehýbal sa. Klára pristúpila na podivuhodnú hru. Akoby omylom sa pri brzdení autobusu oprela zadkom o zips na jeho kraťasoch. Jeho ruky sa presunuli viacej dopredu a elektrický prúd vyžarovali priamo na jej venušin pahorok. Napriek tomu, že vôbec nepohyboval rukami, Kláru začal zalievať ešte väčšia horúčava ako doteraz. Oheň stúpal z jeho rúk. V hlave sa jej roztočil uragán. Primkla sa k nemu zadkom tak tesne, akoby od toho závisel ich život. Cítila, že je vzrušený rovnako ako ona. Celým jeho telom prechádzal tlkot jeho srdca. Búchalo v jeho rukách pritisnutých na jej telo, búchalo v jeho hrudi i v nohaviciach. Na krku cítila jeho horúci dych. Uvedomila si, že dýchajú rovnako. Ich srdcia tiež tvorili dokonalé duo. Kolená sa jej chveli a žalúdok jej zvieralo. Jedna z jeho rúk sa pomaly odlepila z jej bruška a presunula sa pod letné šaty. Sladké tajomstvo, ktoré ho pod šatami čakalo, spôsobilo okamžité zrýchlenie tepu ich zdvojeného srdca. Tlačenica ani najmenej nepoľavovala. Evidentne nikoho v autobuse nezaujímala vznikajúca súhra ich roztúžených tiel. Niektorí cestujúci sa snažili privretím očí prekonať teplo, iným pomáhalo živočíšne túlenie sa k partnerovi a niekoľko skupiniek živo diskutovalo bez ohľadu na počasie.

Keď jej začal rozochvetou rukou hladkať vnútornú stranu stehien a občas palcom jemne brnkol o jej púpätko, mala pocit, že sa zblázni. Jeho ruky boli kolektor a jej telo elektráreň. Možno to bolo aj naopak, ale rozhodne patrili k sebe. Patrili do seba. Druhá ruka sa veľmi rýchlo pridala k prvej. Obe sa pohybovali sa v tieni volánov po pologuliach zadku a spôsobovali čoraz pálčivejšiu túžbu po splynutí. Pustila sa sedadla o ktoré sa opierala a ruky presunula dozadu. Nikto v autobuse si ich hru nevšimol. Všetci boli k ich túžbe ľahostajní, alebo ľahostajnosť účastne predstierali. Napätie okolo nich sa dalo krájať. Stiahla mu zips. Pod rukou zacítila jemnú tepúcu kožu. Rukami podvihol volány a rýchlym účinným pohybom do nej vnikol. Zostali strnulo stáť v spojení. Do konečnej zastávky im ostávalo ešte desať minút. Po počiatočnej strnulosti začal veľmi jemne pohybovať bokmi. Vyzeralo to, akoby sa zjednotil s chodom autobusu a hýbal sa v rytme kolies. Ona sa nehýbala. Stískala stehná k sebe a od seba v rytme jeho pohybov. Šialená túžba tohto nerozumného, neskutočného a neočakávaného spojenia sa pomaly premieňala na výbuch rozkoše. Odrazu obaja ustrnuli. Ich telá sa chveli zvnútra i zvonka. Vesmír sa na stotinu sekundy zastavil a cez jej myseľ sa preliala vlna čierneho, lepkavého, horúceho tepla. Zostali spojení až po konečnú. V chaose vystupovania sa rozpojili a nahodili neutrálny výraz spestrený tajomným úsmevom Mony Lízy.
Iba oni dvaja vedeli, že to nebola náhoda. Takto si spestrili prvé výročie svojho vzťahu.