Ako za ,,starých dobrých čias“, aj dnes je veľmi dôležité vedieť správne jesť ryby, dávať prepitné , písať pozvánky na súkromný alebo oficiálny lunch a ešte celý rad vecí, ktoré vypovedajú o tom, že máme „kinderstube“ alebo ak chcete, že nie sme burani. Dnes budeme pokračovať slušnosťou v kuchyni.

Zásady prikrývania stola
Najdôležitejšie je, aby stôl zodpovedal danej príležitosti. Inak sa prikrýva stôl na večerné posedenie, inak ak podávame olovrant na terase a ešte inak počas večierku bufetového typu pre niekoľko desiatok ľudí. Ale bez ohľadu na typ stretnutia, ostáva osvedčenou radou prostota a zmysel pre detaily. Radšej sa vopred vzdajte úmyslov, ktoré prerastajú vaše možnosti. Táto všeobecná rada umožňuje vyhnúť sa pasci, akou je nadmerná okázalosť, hraničiaca s nevkusom. Tú si môžete dovoliť, len keď stôl chystá odborník, alebo keď máte neomylne vytríbený vkus a výtvarnú zručnosť.

Stôl
Mal by byť dostatočne veľký, aby každý hosť mohol slobodne pohybovať rukami a nemusel počas jedenia narážať lakťami do svojich susedov. Odborníci v tejto oblasti hovoria, že minimum priestoru na každú osobu je 60 centimetrov. Hovorí sa, že guľatý stôl je výhodnejší , lebo združuje ľudí.

Obrusy
Bez ohľadu na druh materiálu a farbu, ostávajú isté pravidlá prikrývania stola nemenné.
1. Všetky zlomy poriadne rozžehlite a vyhlaďte.

2. Obzvlášť slávnostnú večeru podávame na bielom obruse z damašku.

3. Bufetový obrus by mal visieť 10 cm nad podlahou. Môže byť dokonca aj o čosi dlhší, len aby sa nedotýkal topánok hostí, chodiacich okolo stola. Príliš krátky zasa kazí kompozíciu bufetu a pôsobí dojmom nevhodne vybratého.

4. Keď si hostia sadajú k stolu, obrus by sa mal končiť vo výške sedadiel stoličiek.

Servítky
1. Iba pri každodenných jedlách a v prípade bufetu môžu byť papierové, ale ak pozývame hostí k stolu, je potrebné podať plátené servítky.

2. Servítky ukladáme po ľavej strane tanierov, vedľa vidličiek, alebo na tanieri určenom na dezert. Skladáme ich do pravého uhla alebo trojuholníka, alebo ich môžeme ozdobne previazať stužkou, ozdobiť jediným kvietkom, zložiť do vejárika alebo skombinovať s farebným papierovým obrúskom.

Menu, lístočky s priezviskami
Obyčaj umiestňovať na stole ručne písané menu sa rozšírila koncom XIX. storočia. Kaligraficky napísaný sled podávaných jedál umožnil oceniť šikovnosť a ,,svetaznalosť“ domácej pani. Kartičky mali často pozlátené okraje, kvetinové kresby a boli previazané ozdobnými šnúrkami alebo stužkami. Zberatelia za ne dnes platia obrovské sumy. Po II. svetovej vojne malé kartičky vymizli z domácich slávností a zachovali sa iba ako akcent oficiálnych raňajok, obedov a banketov. Dnes však opäť prežívajú svoju renesanciu a znova sa objavujú aj na elegantných súkromných večierkoch.
1. Kartičky umiestňujeme pred každým prestieraním a hostia majú právo zobrať si ich so sebou ako milú spomienku na kulinársky zážitok.

2. Menu nepíšeme pri príležitosti bežného nedeľného obeda, ani vtedy, ak sa naša slávnosť obmedzuje na tri chody.

3. Kedysi boli písané ručne, dnes môžu byť vytlačené a ozdobené počítačovou grafikou.

4. Menu sa obmedzuje na upresnenie chodov a druhov podávaného alkoholu. Alkohol vypisujeme pod zoznam jedál a ak je kartička skladaná, vždy na ľavú stranu. Pravá je rezervovaná pre jedlá.

5. Moderné jedálne lístky sú často veľmi nápadité a majú aj zábavný charakter. Preto ich môžeme písať nielen na papier, ale aj na drevené doštičky, kúsky hodvábu, dokonca aj na baliaci papier. A potom zvinúť do rúrok, previazať šnúrkou, vložiť do rámika, uviazať na konárik... Vašej fantázii sa tu nekladú žiadne medze.