lady.sk
AKLINIK B 468X60

REKLAMA
MOBIVENAL banner 109x109 sutaz
 
 
Napíšte nám svoje otázky, pripomienky, návrhy, nápady, požiadavky na redakcia(`na`)lady.sk
 
PRIHLÁSENIE


  Zapamätať heslo

Nová registrácia
Zabudnuté heslo

Registráciou získavate ochranu mena v poradni a v komentároch k článkom.
 
PORADŇA

Dnes pribudlo:
1 tém, a 3 reakcií.
Včera pribudlo:
1 tém, a 19 reakcií.

 
Z ARCHÍVU
 
Sobota, 20. Október, , Dnes oslavuje Vendelín
  KATALÓG Informácie    Pridať firmu 
Móda, módne odevy, bielizeň Obuv, kabelky Módne doplnky, klenotníctva Kozmetika, parfuméria Skrášľovacie salóny, služby, pobyty Zdravie, výživa
Júliin príbeh

  Spracoval(a) : Lucia
Dátum : 30.3.2006
späť
Späť

Poslať
 

Príspevok čitteľky Lucie:

Júliin príbeh


Zavrela oči a povzdychla si. V nose cítila slanú vôňu mora, nohy jej v pravidelných intervaloch obmývali drobné vlnky, jemný vánok sa jej hral s vlasmi, ktoré ju šteklili na pleciach. Milovala, keď sa jej niekto hral s vlasmi. Pousmiala sa, spomenula si, ako sa jej s vlasmi rada hrávala spolužiačka na gymnáziu, ktorá sedávala v lavici za ňou. Vždy vravievala, že aj ona by také chcela mať- svetlé, vlnité a husté. Dnes vlastní hotel v Rakúsku a nevideli sa od poslednej stretávky pred tromi rokmi...

„Ach, aké bolo vtedy všetko jednoduché a krásne. Jediné naši starosti boli chlapci, móda a písomky. Aspoň na jeden deň sa vrátiť do školských lavíc...,“myslela si Júlia. „Mami, mami!,“ niť spomienok pretrhol detský hlások. Júlia otvorila oči a uvidela svojho 4-ročného syna, ako beží po pláži  s niečím v ruke smerom k nej. „Pozri, čo som našiel,“ dychčal chlapček a otvoril rúčku. Júlia sa usmiala: „To je teda krásna mušľa. A aká je veľká! Dáš si ju doma na poličku, dobre?,“ Chlapček nadšene prikývol a kým zase odbehol, stihla mu postrapatiť zlatisté kučierky, ktoré zdedil po nej. Chvíľu ho pozorovala, ako behá vo vode po členky a špliecha všade navôkol a opäť sa zamyslela.V spomienkach sa vrátila späť na strednú školu. Vtedy si svoj život predstavovala úplne inak. Snívala o tom, ako vyštuduje medicínu a bude pomáhať chorým. Nebola si celkom istá, no rozmýšľala nad tým, že ak bude po štúdiu dostatočne psychicky silná, chcela by pôsobiť na detskej onkológii. Chcela žiť v útulnom domčeku, s mužom, tromi deťmi a psom a mať okolo seba hŕbu priateľov. „No, ale som dopadla,“ trpko si pomyslela. Pravda, časť z jej sna sa splnila. Mala zdravého a krásneho syna, muža, pár priateľov a psa. Ale nebola šťastná.

Dnes má 27 rokov a pred piatimi rokmi sa jej život doslova obrátil hore nohami. Čakali ju posledné dva ročníky štúdia medicíny, leto bolo v plnom prúde a za našetrené peniaze z celoročnej brigády v kaviarni si spolu s partiou kamarátov zaplatili dovolenku v Chorvátsku. Šestica mladých ľudí si vychutnávala leto plnými dúškami. Bývali v stanoch, no pripadalo im to ako ten najdrahší hotel. Každý deň sa kúpali, športovali, stopom precestovali celý ostrov a večer chodievali do miestnych krčmičiek na pivo a zmrzlinu alebo na diskotéku. Júlia každé ráno vstala ako prvá a kráčala popri pláži do neďalekého mestečka na nákup. Nemali príliš veľa peňazí, ale čerstvé pečivo si dopriali každý deň. Niekedy s ňou šla kamarátka Zuzka, no v to osudné ráno sa Zuzke nechcelo, a tak šla sama. Cestou rozmýšľala, či bude v pekárni opäť ten predavač, ktorý sa na ňu každé ráno tak krásne usmieval...Vošla dnu a do nosa jej udrela vôňa čerstvého pečiva. Rozhliadla sa po obchodíku a hneď ho zazrela. Srdce jej podskočilo a divoko sa rozbúchalo. Práve podával papierové vrecko s pečivom zákazníkovi. Zrazu zdvihol zrak a oči sa im stretli. Usmial sa a Júlia tiež. Bol naozaj veľmi pekný a príťažlivý. Mal dlhšie tmavohnedé vlasy, ktoré sa mu krútili po celej hlave, snedú pleť, bol vysoký , mal atletickú postavu a jeho čokoládovohnedé oči pôsobili na Júliu ako magnet. Lámanou angličtinou sa jej spýtal, čo si praje. Horko- ťažko si vypýtala chlieb a niekoľko ovocných koláčikov. Zrazu sa jej zakrútila zem pod nohami a oblial ju studený pot. Nevidela nič, len čierne fľaky. Viac si nepamätala. Prebrala sa v cudzej posteli a vôbec netušila, kde je. Bola prikrytá ľahkou plachtou s výšivkami. Trošku sa podvihla na lakťoch a obzerala si izbu. Zariadenie bolo jednoduché a staromódne, nad posteľou visel krížik a nad dverami bol obraz Panny Márie. V strede visela zo stropu mucholapka plná múch. Premkol ju strach, že ju uniesli. Chcela rýchlo vstať a utiecť, no zrazu sa otvorili dvere a stál v nich on- predavač z pekárne. V rukách niesol vodu s ľadom a mokrý uterák. Po anglicky jej prikázal, aby ostala ležať. Vysvetlil jej, že odpadla a  teraz je v dome jeho rodičov. Júlia sa zľakla. Nikdy predtým neodpadla. Vysvetlil jej, že v takej horúčave je to bežné, že sa nemusí ničoho báť. Uvedomila si, že dnes bolo naozaj mimoriadne horúce ráno a ona ešte nič nepila. Veď v škole sa o následkoch nedostatku tekutín učili...Odpila si z vody a on jej na čelo priložil uterák. Cítila, ako sa jej vracajú sily. „Som Adrián,“ predstavil sa. „Júlia,“ odpovedala a slabo sa usmiala.
  
Striaslo ju od zimy. Slnko už pomaly zapadalo. Obzrela sa po pláži, ale svojho syna nikde nevidela. Premkol ju strach. „Dávidko! Dávid!!!“ Zrak jej padol na pokojnú hladinu mora a zovrelo jej žalúdok. Do očí jej vyhŕkli slzy. Zrazu začula: „Mami, tu som!“ Otočila sa a nesmierne sa jej uľavilo. Dávidko bežal smerom k nej. Vložil svoju malú rúčku do jej dlane a povedal: „Poďme už domov. Som hladný ako vlk!“ Zasmiala sa a odvetila: „Jasné, ideme , ty môj hladoš. Poobede som spravila palacinky. Dáš si?“ „Aj s čokoládou? A so šľahačkou?“ vyzvedal chlapček. „S čím len budeš chcieť,“ veselo odpovedala. Vykročili spolu ruka v ruke smerom ku schodíkom, ktoré viedli z pláže. Teraz ich čakalo stúpanie hore strmým kopcom k ich domu. Júlia chcela bývať priamo pri mori. No Adrián bol neoblomný a jeho rodičia tiež. Majú dostatočne veľký dom aj pre Adriána a jeho rodinu. Márne mu vysvetľovala, že samým by im bolo oveľa lepšie. Neustále svokrine zasahovanie do ich života ju privádzalo do šialenstva. Ale jemu  nepripadalo nič zvláštne na bývaní s rodičmi a nevidel žiadny dôvod, prečo by sa mali sťahovať bližšie k moru. A okrem toho, od mora by to mali ďaleko do rodinnej pekárne v centre mestečka. Júlia sa po tých rokoch už vzdala akejkoľvek nádeje, že by sa mohli osamostatniť. A pritom financií mali dosť...
  
Zadychčaná otvorila bránku a vošla do záhrady. Vdýchla ťažkú vôňu kvetov, ktoré pestovala svokra, prešla popod prístrešok z viniča okolo okien svokrovcov. „Prosím, nech si ma nevšimne, naozaj nemám náladu na jej reči o tom, kde som zase bola...“ Tentokrát  sa jej želanie splnilo. Vzala Dávidka na ruky a svižne vybehla schody na poschodie domu, kde bol malý bytík, v ktorom bývala ona s Dávidkom a Adriánom. Vošla dnu a rýchlo zapla klimatizáciu. Adriánova mama nechápala, na čo im je klimatizácia a rozčuľovala sa, že sú to zbytočne vyhodené peniaze za elektrinu. Vtedy sa Adrián  prvýkrát a žiaľ, aj naposledy, postavil na Júliinu stranu. Vedel, ako zle znáša horúčavy a tu, na juhu Chorvátska, teplota v letných mesiacoch málokedy klesne pod 30 stupňov.
  
Poslala Dávidka do kúpeľne, aby si umyl ruky a zatiaľ mu pripravila tanier s palacinkami a pohár mlieka. Pozrela sa na hodinky. Bolo skoro osem hodín a vonku už sa zošerilo. Bol koniec augusta. Neznášala koniec leta, pretože s letom odchádzal z ich malého mesta aj akýkoľvek život. V septembri už na dovolenky chodievali len dôchodcovia. Tento rok mala ešte o jeden dôvod menej na to, aby sa tešila. S rodičmi a sestrou sa stretávala dvakrát za rok. V lete chodievali na dva týždne oni k nej, v zime zase ona s Dávidkom k nim domov. Adrián bol na Slovensku len raz, ešte keď bola tehotná. Bola zima ako z rozprávky, všade sneh a mráz. Adrián, ktorý takú zimu nikdy predtým nezažil, hneď ochorel a odvtedy na Slovensku nebol. No tento rok bola mama po operácii nohy, sestra pracovala v Anglicku a otec by sám neprišiel. Jedinou útechou jej bola kamarátka z vysokej školy Monika, ktorá tu strávila aj s priateľom dva júlové týždne. Júlia sa už dávno nemala tak krásne. Cez deň sa kúpali, chodili na výlety, večer na diskotéky a niekedy s nimi šiel dokonca aj Adrián, hoci jeho mama túto zábavu vôbec neschvaľovala. Júlia mala pocit, že znovu žije. No Monika mala na Slovensku svoj život a keď odišla, Júlia sa znovu cítila opustená a pocit, že toto nie je život pre ňu, bol čoraz silnejší.
  
Sledovala svojho synčeka, ktorý bol práve zaujatý jedením palaciniek. Celé ústa mal zababrané od čokolády a Júlia pocítila, ako veľmi ho ľúbi. Vlastne, bol to jej jediný zmysel života. Bola naňho veľmi pyšná. Mal svetlé, kučeravé vlásky po nej, veľké hnedé očká po otcovi a už vo svojich štyroch rokoch ovládal tri jazyky- slovenčinu, ktorou komunikoval s Júliou, chorvátštinu, ktorou komunikoval s celým svojím okolím a Júlia ho učila aj po anglicky. Keď dojedol, chytila ho na ruky a odniesla rovno do sprchy. Videla, že je veľmi unavený a tak ho rýchlo osprchovala a uložila do postele. Ostala pri ňom, kým nezaspal a potom sa vrátila do kuchyne. Poupratovala, odložila palacinky pre Adriána do chladničky a s knihou v rukách si sadla na terasu. Na dej sa však vôbec nevedela sústrediť. Rozmýšľala o tom, kde môže byť Adrián. V poslednej dobe chodieval domov neskoro a vyhováral sa na množstvo práce, ktorú musel v pekárni urobiť. Už nebol iba predavačom, staral sa aj o administratívne veci. Veľakrát mu ponúkala svoju pomoc, no vždy odmietol. Bol totiž vychovaný tak, že ženine miesto je v domácnosti. Snažila sa mu vysvetliť, že vďaka pomoci jeho matky, ktorú síce vôbec nepotrebovala, ale nedalo sa tomu zabrániť, nemala väčšinu dňa čo robiť.  Nedal si povedať. Júlia musela opäť ustúpiť, rovnako ako mnohokrát predtým.
    
Zapálila si cigaretu, čo bol zlozvyk, ktorému ju naučili tu, v Chorvátsku, a započúvala sa do zvukov cikád. V spomienkach sa vrátila k tej osudnej dovolenke. Nasledujúce dni, odkedy odpadla, sa od seba s Adriánom ani nepohli. Kamaráti sa na ňu trochu hnevali, že s nimi takmer vôbec netrávila čas, ale keď videli, aká je šťastná, zmierili sa s tým. Lúčenie bolo veľmi smutné, no sľúbili si, že len čo to bude aspoň trochu možné, navštívia sa. Keď sa Júlia vrátila domov, chodila ako bez duše. Adrián jej neuveriteľne chýbal- jeho oči, v ktorých akoby mal iskričky, jeho nežné ruky, široký úsmev, sladké bozky...To všetko jej nesmierne chýbalo. Na jeseň sa vrátila späť do školy, no oproti minulým rokom stratila svoj elán do štúdia. Stále bola unavená a slabá a často jej bývalo zle. Po dvoch mesiacoch zistila prečo. Bola tehotná. Mala všetky príznaky gravidity, o ktorej sa učila z učebníc. Lekár jej podozrenie potvrdil a v tej chvíli sa jej zrútil svet. Zatelefonovala  Adriánovi, pre ktorého to bol poriadny šok. No ani nachvíľu nezapochyboval o tom, že by dieťa nebolo jeho. Zohnal si peniaze a a v decembri pricestoval. To už bolo Júliine bruško viditeľné, ale ona bola šťastná. Šťastná, že je s ním. Adrián ju požiadal o ruku. Zostala prekvapená, no vedela, že je katolík a vychovávať dieťa v nemanželskom vzťahu je pre neho i jeho rodinu nepredstaviteľné. Jej rodičia neboli príliš nadšení, ale súhlasili. Júlia trvala na tom, že svadba bude na Slovensku. A tak v januári pricestovali jeho rodičia , dvaja bratia a sestra s rodinou. Svadba sa konala na želanie Adriánovej rodiny v kostole. Po svadbe s ňou chcel žiť v Chorvátsku. Júlii to bolo vtedy jedno. Hanbila sa za svoje tehotenstvo pred kamarátmi a  spolužiakmi. Požiadala o prerušenie štúdia, ale bola si istá, že jedného dňa sa k medicíne vráti. Rozhodne nerátala s tým, že by v Chorvátsku žili navždy. Adrián jej sľúbil, že hneď, keď bude chcieť, vrátia sa na Slovensko. Uverila mu, no teraz po piatich rokoch vedela, že to nie je pravda. Dávidko sa narodil v Chorvátsku. Júlia na pôrod spomínala nerada, podmienky v miestnych nemocniciach boli naozaj otrasné. Po pôrode bola dlho slabá a tak jej pri všetkom pomáhala svokra. Už vtedy pochopila, aká rozdielna je mentalita týchto ľudí od tej slovenskej. A tiež jej bolo jasné, že ony dve si nikdy nebudú rozumieť. Najviac ju však mrzelo, že Adrián sa jej nikdy nezastal. Bol najmladší zo štyroch súrodencov a bol jednoznačne maminým najmilším dieťaťom.
  
V predsieni začula kroky. „ Adrián,“ pomyslela si a potešilo ju to. Vstala a išla ho privítať. Hoci bol po celodennej práci unavený, vyzeral veľmi príťažlivo. Pobozkala ho na ústa. Zamračil sa a odtiahol sa. Vedela prečo. Málokedy sa tešila z jeho návratu domov, väčšinou bola mrzutá alebo nahnevaná a teraz mu tento prejav lásky zrejme pripadal zvláštny. „Budeš jesť?“ spýtala sa ho. Prikývol. Posledné dva roky sa spolu rozprávali slovensko- chorvátsky. Tieto reči si boli veľmi príbuzné a rozumeli si takmer bez problémov. Počas jedla Adrián neprehovoril. Keď dojedol, vstal a chcel ísť do sprchy. Júlia ho chytila za ruku. „Chcem sa s tebou rozprávať,“ povedala a pozrela mu do očí. Zamračil sa a sadol si. „Vieš, že ťa veľmi ľúbim a život bez teba si neviem predstaviť. Ale tu, v Chorvátsku, nie som šťastná. Aspoň zatiaľ nie. Celé dni nič nerobím a byť ženou v domácnosti ma nenapĺňa. Vieš, že som chcela byť lekárkou a pracovať v nemocnici. No chýbajú mi dva roky štúdia. Tu doštudovať nemôžem, no keby som sa vrátila na Slovensko...,“ zmĺkla a pozrela naňho. V očiach sa mu zračil smútok. Mlčal. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „ Dlho som premýšľala a myslím si, že najlepšie bude, ak sa vrátim s malým domov a ty ostaneš tu. Budeme bývať u našich a budem študovať externe. Dávid môže chodiť do škôlky a ja sa niekde zamestnám. Bude to veľmi ťažké pre nás všetkých, ale ja jednoducho nemôžem žiť takto ďalej. Budeme sa vídať tak často, ako to bude možné. A sľubujem, že hneď ako doštudujem, vrátime sa sem...Nedokázala by som žiť bez teba...,“ v hrdle pocítila hrču a oči sa jej zaliali slzami. Nadýchol sa a potichu prehovoril: „Vedel som, že tento deň nastane. Láska, veľmi ťa ľúbim a viem, že to bude veľmi ťažké. No obaja vieme, že na Slovensku by som žiť nemohol. Mám tu prácu, rodičov...Ale vravím ti, choď...Viem, že tu nie si šťastná a tak ma napadlo, že keď doštuduješ a vrátiš sa, mohla by si si tu v mestečku založiť ordináciu. Nie je tu lekár a ľudia musia dochádzať veľa kilometrov.“ Júlii zažiarili oči. „To by bolo úžasné! A časom by som tu možno mohla vybudovať malú nemocnicu!“ Adrián sa zasmial. „Počkaj, počkaj, nie tak rýchlo! Nezabúdaj, že najskôr musíš doštudovať...,“odmlčal sa, „Kedy chceš odísť?“  „Asi o dva týždne,“ zašepkala, „Aby som si stihla zariadiť všetko potrebné a v októbri nastúpiť do školy.“ Po tvári jej stekali slzy. Vstal, podišiel k nej a dlaňou jej ich zotrel. „Mám pre teba prekvapenie. Poď so mnou,“ povedal a  natiahol k nej ruku. Chytila ho a nechala sa viesť. Vyšli z bytu a zišli dolu schodmi. „Ale čo Dávidko?“ spýtala sa. „Psst, aby ťa nepočula mama. A o malého sa neboj, veď vždy tvrdo spí.“ Júlia sa usmiala. Kráčali mlčky dolu ulicou smerom k moru. Držali sa za ruky a Júlia mala pocit, že sa vrátil čas. Čas , keď boli obaja čerstvo zaľúbení...
  
Asi po pätnástich minútach chôdze prišli k malému domčeku vzdialenému len pár krokov od pláže. Vytiahol z vrecka a kľúč a odomkol. Nechápavo naňho pozrela. „Vitaj doma,“ zašepkal a vtiahol ju dnu. Júlia akoby onemela. Pomaly sa rozhliadla okolo seba. Dom bol maličký, ale im bude stačiť. Vyšla na terasu a priamo pred jej očami sa rozprestierala pláž a pokojná tmavá hladina mora, na ktorej sa odrážal mesiac. Otočila sa a prehovorila: „Ale...prečo si mi nič nepovedal? Veď si sa nechcel sťahovať, tvrdil si, že u tvojich rodičov je dosť miesta.“ „Ja viem, ale videl som, že tam nie si šťastná. Uznávam, moja matka je ťažká povaha. A takisto viem, ako si veľmi túžila po dome pri pláži. Preto som posledné mesiace robieval dlho do noci. Chcel som zarobiť peniaze a prekvapiť ťa. A teraz máme dva roky na to, aby sme si to tu pekne zariadili. Nevieš si predstaviť, ako veľmi teším ako tu budeme žiť všetci spolu. Ja, ty, už ako pani doktorka, Dávidko a možno aj niekto štvrtý...“ Pousmiala sa a predstavila si drobné detské nôžky ich dievčatka alebo aj ďalšieho chlapčeka, ktoré budú cupotať po dlážke. Podišiel k nej a nežne ju pobozkal. Pritisla sa k nemu najsilnejšie ako vedela a v jeho objatí sa  cítila  ako najšťastnejší človek na svete. Vedela, že dva roky ujdú ako voda. A potom už budú navždy spolu...


Diskusia k článku:

:-) tento príbeh je skutočný, alebo nie..... je to krásne „story“, naozaj, najviac sa mi páčilo ako to Adrián chápal a súhlasil s tým, že môže doštudovať 2 roky na Slovensku, a že robil každý večer len aby bola Júlia šťastná :o))))))) keby všetci chlapi na svete boli taký.... :-D keď som to čítala, v príbehu bol aj smútok no zároveň ho nahradila radosť, také konce mám rada, lebo viem, že všetko dobre dopadne... ozaj pekne napísaný príbeh Lucia .... :-)
Neregistrovaný - alize25, 30.3.2006 10:39
velmi pekne dakujem,ani nevies, ako si ma potesila:)nie ,pribeh nie je skutocny, ale su tam veci zo zivota mojho i ludi okolo mna...este raz dakujem:)Lucia
Neregistrovaný - , 30.3.2006 13:34
Naozaj je to kraaasnee :))))))))))))))))))))))))))ň
Neregistrovaný - , 30.3.2006 17:02
konecne daco dobre na citanie,len tak dalej
Neregistrovaný - , 30.3.2006 23:21
Velmi velmi krasne,putave,prijemne....Najlepsia vec co som ti zatial citala.Mas fakt talent :)))) papa
Neregistrovaný - , 31.3.2006 19:47
Prepacte : ...co som tu citala...
Neregistrovaný - , 31.3.2006 19:47
dakujem, dakujem, dakujem:)))Lucia
Neregistrovaný - , 1.4.2006 10:27
aj ja chcem byt juuulia
Neregistrovaný - , 2.4.2006 15:06
Pekny pribeh :-) mas aj dalsie?
Neregistrovaný - silva, 2.4.2006 21:19
diky, zatial dalsie pribehy nemam, mozno tak dnesnu maturitnu pisomku:)ale slubujem, ze raz si najdem cas a nieco vytvorim...Lucia
Neregistrovaný - , 3.4.2006 14:53
Pekny, naozaj, len pre mna privelmi nerealny. Pochybujem, ze by v dnesnom svete bol nejaky manzel taky benevolentny a pustil zenu a syna na dva roky tak daleko. A nie som si ista, ale myslim, ze medicina sa neda studovat externe ;-) az na toto, velmi pekne ;-)
Neregistrovaný - Petra, 3.4.2006 16:37
rodi sa nova Keleova - VAsilková, a tu mam rada :-)
Neregistrovaný - , 5.4.2006 07:45
hmm..to je mozne, precitala som od nej dost knih...tak asi som ovplyvnena trosku..inak dakujem velmi pekne:)Lucia
Neregistrovaný - , 5.4.2006 14:30
bolo to fakt velmi pekne...skoda ze to je vymyslene:)))
Neregistrovaný - , 7.4.2006 19:39
pekný príbeh. I ked suhlasim s Petrou, trošku dosť nereálny. Najmä pre ženy, ktoré už poznajú spolužitie s mužmi a stratili o nich svoje ideály...Katka
Neregistrovaný - , 11.4.2006 22:40
., naozaj pekne napísaný príbeh., ale skutočnosť ? no aj tak sa to dobre číta a pohladí romantickú dušu., pokračujte v písaní ., držím palce Vlasta
Neregistrovaný - , 13.4.2006 13:15
dakujem...budem sa snazit.Lucia
Neregistrovaný - , 13.4.2006 17:51
Lucia... je to síce pekné, ale skutočnosť je iná.. mentalita je naozaj rozdielna, poznám aj skuočnú verziu, ten Chorvát jej spravil zo života peklo, obral ju o všetko, a nakoniec, keď sa rozhodla ujsť, našiel ju a podrezal jej krk.. jej syn má teraz 12 rokov..
Neregistrovaný - , 14.4.2006 18:36
to mi je fakt luto...ale o tomto som nevedela...moj pribeh je cely uplne vymysleny a s realitou ma spolocne len niektore charakterove vlastnosti postav...ja som sa len inspirovala kazdorocnymi dovolenkami v Chorvatsku..fakt ma to mrzi, no toto som naozaj netusila.Lucia
Neregistrovaný - , 15.4.2006 12:45
Ten pribeh je proste fantasticky.....strasne sa mi to pacilo...si fakt dobra Lucka....
Neregistrovaný - Mariposa8, 15.4.2006 19:00
Ta poviedka je pekna. Nemyslim si, ze charakter muza z nej je vymysleny. Aj v skutocnom zivote su muzi, ktori dokazu byt milujuci a nezni. Takeho som hladala a nasla som ho. Ako? Pri hladani majte otvorene SRDCE.
Neregistrovaný - kam, 16.4.2006 11:02
No taka spisovatelka si zasluzi pochvalu.Takze tu je:Pekne si to napisala,skoro som sa rozrevala ;o)
Neregistrovaný - , 25.4.2006 13:04
dakujeeeeeeeeem:))slubujem ze hned ako budem mat cas-najskor asi v lete, napisem este nieco...Lucia
Neregistrovaný - , 25.4.2006 17:24
Velmi krasne..
Neregistrovaný - Evinka, 27.4.2006 16:49
super...moc pekne...akosa tu da napisat vlastna poviedka???Poradite?
Neregistrovaný - , 7.5.2006 16:22
poradime:)ak mas napisanu nejaku poviedku, posli ju na adresu redakcia@lady.sk, a dodaj nieco take, akoze ci by ti ju mohli uverejnit..ak sa im bude pacit,uverejnia..teda aspon takto som postupovala ja:)pa, Lucia
Neregistrovaný - , 7.5.2006 16:47
jeje...dikes skusim...
Neregistrovaný - , 7.5.2006 19:40
vacsiu hlupost som dlho necitala, dokonaly svet pche...vyplod romantickej dusiscky take vsak nie ej...
Neregistrovaný - elora, 25.5.2006 19:11
mila elora, respektujem tvoj nazor, ano som romanticka, ale preco by mala literatura zodpovedat skutocnosti??nie je to prave o tom, ze ak aj nieco nemame, alebo sme sa v niecom sklamali, mozme o tom aspon snivat??a tym, co neprestanu verit, sa to mozno raz splni...ale mozno som naozaj naivna, spyrtaj sa o tridsat rokov..prajem pekny den,lucia
Neregistrovaný - , 26.5.2006 12:11
Ja sa na to pozerám s tým 30 ročným odstupom. Ako romantický príbeh to má niečo do seba. Len nasledovné "liečenie" inšpirovaných romantičiek je ťažké. Spolužiačka, ktorá sa vydala za temperamentného južana má hodnotu 8 tiav. Je to fakt o inej mentalite, ale nedaj sa odradiť, snílkovia skrášľujú tento svet.
Neregistrovaný - mirec, 29.5.2006 14:53
Krásny príbeh,Lucka. Pri jeho čítaní, som si uvedomila, že mám po boku svoju skutočnú lásočku a že dokáže pre mňa spraviť aj nemožné... Každý snílek sa určite teší na tvoj ďaľší príbeh...
Neregistrovaný - sisa, 19.7.2006 13:40
príbeh je skutočne pekný :) no máloktorý chlap by to dokázal :(
Neregistrovaný - mirka, 3.8.2006 14:17, miruSSka88(`na`)azet.sk
jaaaj--strasnyy brak to je..a nechapem-jak sa to moze niekomu pacit..je to ciste kopirovanie cervenej kniznice..sorry za uprimnost--ale skus napisat aj nieco --co sa nepodoba kazdej druhej knihe..a je to prehnane sladke..a nedalo sa:((((
Neregistrovaný - eva, 20.8.2006 16:07
hm co uz, kolko ludi ,tolko chutí..no neviem, ci sa dam na pisanie niecoho "menej sladkeho"...mne sa taketo veci pisu dobre..chapes, tak ako niekto pise len sci-fi, tak ja mam rada takyto styl..a nikoho nenutim to citat..ale aj tak dik za nazor, Lucia
Neregistrovaný - , 20.8.2006 22:02
no, teda, nevedela som ze jedna z mojich najlepsich kamaratok ma taky talent..pekne,ale trosku nerealne a sladke,ale kedze ta poznam,tak nic nove:))))..
Neregistrovaný - , 17.9.2006 13:11
Lucka, bolo to krásne, myslim, že si naozaj talent
Neregistrovaný - zuzka, 13.1.2007 10:11, avanka(`na`)post.sk
je to naozaj naherny pribeh ako z rozpravky skod ze nie je skutocny
Neregistrovaný - , 23.1.2007 14:28
Veľmi pekný príbeh, rada čítam o mori a o deťoch. :-)
Neregistrovaný - Jana - autorka, 19.2.2007 18:59
možno som až moc precitlivelá ale ledva som to dočítala so slzami v očiach.možno preto že sa mi tento príbeh podobal na moje tohtoročné leto ktoré na(ne)štastie nedopadlo až tak štastne...
Neregistrovaný - nika, 11.5.2007 10:01
blahoželám, ďalšia Rosamunde Pilcher, Táňa Keleová-Vasilková alebo Daniele Steel - škoda, že tento žáner nepovažujem za umenie
Neregistrovaný - julie, 19.7.2007 12:43
nesedi ti tam, medicina sa neda studovat externe
Neregistrovaný - laura, 19.1.2008 02:17
to uz som zistila, takze sa ospravedlnujem za chybu. Lucia
Neregistrovaný - , 13.5.2008 20:38
Príspevok :
Autor :
E-mail :
Prispievate ako neregistrovaný používateľ. Prihlásiť sa môžete v ľavom stĺpci.
NAJČÍTANEJŠIE
 
REKLAMA
BIOTRUE banner 109 sutaz
 
REKLAMA
 
PARTNERI
Slovensky paraolypijsky vybor
 
NAJNOVŠIE
 
HĽADAŤ

v článkoch
v poradni
v katalógu
 
LADY emailom
V prípade že máte záujem pravidelne odoberať spravodajstvo z nášho servera, prosím zadajte vašu e-mailovú adresu a stlačte tlačítko Prihlás.

 
 
(c)2016 Fornet. Všetky práva vyhradené. redakcia(`na`)lady.sk
Nezodpovedáme za obsah príspevkov pridaných zvonku!!!