lady.sk
AKLINIK B 468X60

REKLAMA
MOBIVENAL banner 109x109 sutaz
 
 
Napíšte nám svoje otázky, pripomienky, návrhy, nápady, požiadavky na redakcia(`na`)lady.sk
 
PRIHLÁSENIE


  Zapamätať heslo

Nová registrácia
Zabudnuté heslo

Registráciou získavate ochranu mena v poradni a v komentároch k článkom.
 
PORADŇA

Dnes pribudlo:
2 tém, a 16 reakcií.
Včera pribudlo:
2 tém, a 31 reakcií.

 
Z ARCHÍVU
 
Streda, 20. Jún, , Dnes oslavuje Valéria
  KATALÓG Informácie    Pridať firmu 
Móda, módne odevy, bielizeň Obuv, kabelky Módne doplnky, klenotníctva Kozmetika, parfuméria Skrášľovacie salóny, služby, pobyty Zdravie, výživa
Nox et Solitudo

  Spracoval(a) : Cínový vojačik
Dátum : 9.5.2006
späť
Späť

Poslať
 

Poviedka čitateľa:

Nox et Solitudo

Ani neviem ako, len som náhle vystupoval z vlaku v nejakej veľmi odľahlej, Bohom zabudnutej obci. Vlastne to ani nebola obec, len osamotený perón, ktorý ako dlhý popraskaný betónový jazyk oblizoval v nekonečne sa strácajúci pás koľajníc. Rozhliadol som sa navôkol. Nič, nikde nič. Len šíra planina bez náznaku vyvýšeniny a za perónom sa zakrádajúco ježil akýsi les, nad ktorým nebezpečne nízko viselo slnko a hrozilo každú chvíľu zapadnúť. Matné svetelné lúče presvitajúce cez zoschnuté konáre a koruny ma upozornili na skrytú vyšliapanú cestičku vedúcu pomedzi stromami. Nadýchol som sa a šuchtavo vykročil neistým smerom. S nevôľou som za sebou ťahal nohy a na nich ledva seba, vlastne mi to bolo úplne jedno, kam ma cesta dovedie, bolo mi príjemnejšie niekam sa vliecť, ako zotrvať nehybne na mieste a byť vydaný sám sebe napospas. Kedy-tedy mi s rachotom praskla pod topánkou spráchnivená haluz, inokedy som zakopol o nastražený koreň a roztancoval sa spolu s lesom, v mĺkvom takte s jeho figurínami, znehybnenými v akejsi morbídnej choreografii. Postupoval som ďalej a ďalej, svetla pomaly ubúdalo, kým som netápal v nezreteľnom šere, bezostyšne kľajúc a rukami si chrániac tvár pred udierajúcimi vetvami. Až som v jednom okamihu prudko zastal a snažil sa zistiť pôvod náhlej zmeny okolo seba. Zľahka som dupol a pod nohou sa mi ozval tlmený zvuk kovovej platne. Bol som stále v tom istom lese, vzduchom sa stále niesol pach po zemi rozsiateho machu a hnilobného dreva. Podišiel som k hrubému kmeňu predo mnou a vystrel k nemu ruky. Jeho povrch bol hladký a chladný, bol to povrch kovového valca.

 

V mysli sa mi vynorili koľajnice, na ktoré som civel hneď potom, ako som vystúpil z vlaku. Náhle som zacítil silnú túžbu otočiť sa a utekať naspäť k nim. Položiť si na ne zátylok a čakať na vlak. Čakať na ťažké oceľové koleso, pocítiť i poctiť si jeho váhu na mojom vyčnievajúcom Adamovom ohryzku. Ako však táto túžba v afekte vzplanula, tak pomaly aj vyprchala. A v tej chvíli som si uvedomil, že kým by som ku koľajniciam dobehol, môj pud sebazáchovy by dávno zvíťazil a túžba by sa mi nadovšetko znechutila.

 

Niečo vzdialene zaškripotalo a valec vylúdil tiché zunenie. Hneď potom sa mi do očí zaboril jasný svetelný pás, ktorý sa stále viac rozširoval, až nadobudol podobu žeravej tlamy.

„Vstúpte, prosím.“

„Vstúpte, prosím“, zopakoval prívetivý ženský hlas potom, ako som istú chvíľu nereagoval a zakrýval si oči.

Vnútro výťahu pozostávalo z lesklého chrómu a ja som v okrúhlej stene skúmal moju vlastnú skrivenú podobizeň. Len vzdialené šelestenie a zaľahnuté uši prezrádzali, že sa výťah hýbe. Ani som si nevšimol, ako sa roztvorili dvere a široký pás svetla ma navigoval na akýsi kváder, z ktorého sa vykľul pult pôsobiaci ako hotelová recepcia.

 

„Vitajte v Psychonautics es er ó.“, usmiala sa na mňa pôvabná žena, ktorá náhle vystúpila z tmy a zaujala za pultom miesto.

„Dovoľte, aby som vám položila zopár otázok“, pokračovala a vytiahla odniekiaľ podložku s klipom a ceruzou.

„Dostali ste sa k nám, lebo ste premýšľali o ukončení vlastného života – niečo v zmysle položiť hlavu na koľajnice a zo zbabelosti to potom vzdať?“

Vytreštil som na ženu, ktorá vyzerala ako letuška, oči.

„Dobre, keďže nekomentujete, začiarknem áno ako odpoveď.“

Cítil som, ako sa mi zachveli kolená.

 

„Pestujete a udržiavate si v poslednej dobe časté sklony k sebaľútosti, márnosti, bezútešnosti, zbytočnosti, bezradnosti, záchvatom zúfalstva, hnevu, trpkosti a opustenosti, ktoré by ste boli ochotní zameniť za niečo menej náročnejšie na údržbu?“, letuška žmurkla žiarivými modrými očami a pôvabne vycerila biele zúbky.

V mojom hrtane to zabublalo a písklo ako keď padne holiaci strojček do vane s vodou.

„Aj v tomto prípade teda áno.“ Jej ceruza na klipe zašramotila a zaskackala.

„A do tretice – zadefinujte od jedna do päť Vaše vyžívanie sa v predstave, že ste a zostanete tou najosamelejšou a najnepotrebnejšou bytosťou na svete.“

Z hrdla sa mi vydral neľudský chrapot, ako keby som práve vdýchol explóziu v uhoľnej bani. Letuška na mňa zacielila svojim prenádherným úsmevom, jej husté blonďavé kadere sa zmyselne obtreli o jej dlhý belostný krk.

„Takže začiarkneme jedna, čo znamená maximum“, zaznel jej hlas ako ľúbezná zvonkohra v tibetskom kláštore.

 

„Naša spoločnosť Psychonautics es er ó Vás víta medzi svojimi exkluzívnymi zákazníkmi. Prezentácia, kvôli ktorej ste sa tu ocitli, sa začne každú chvíľu. Prajeme Vám príjemný, neopakovateľný a nikým nerušený zážitok.“

Okolie preťal silný záblesk, katapultujúci letušku s recepciou i svetelným kužeľom do žiarivého pásu miznúceho ako drobný svetelný bod niekde v hlbokej tme. Zároveň sa na pôvodnom mieste otvorila matne osvetlená chodba. Vykročil som k nej.

 

Chodba pripomínala jeden z nekonečných vlhkých a zatuchlých tunelov Maginotovej línie, zbabelo sa skrúcajúcich a strácajúcich vo vlastných zákrutách ako špirála v ulite slimáka. Opatrne som sa dotkol jej stien. Končeky mojich prstov narazili na drsnú nehostinnú plochu, ktorej povrch sa menil každým mojim krokom. Z niekdajšej hladkej pravidelnej chodby opracovanej ľudskou rukou sa s pribúdajúcimi krokmi stále viac stával nepravidelný útvar rozrastajúci sa do dimenzií prehistorických jaskýň s v pološere miznúcimi klenbami, prepadliskami a strmými zrázmi. Zem pod nohami začala mäknúť, solídny kameň sa stával poddajným, mladým, nerozhodným a rozpačitým. Spomienka na prítomnosť akéhokoľvek života cestou postupne mizla a rozplynula sa v sírových výparoch práve vzniknutej hmoty. Okolie sa pomaly zmenilo na vnútro formy pradávnej vyhne, kde momentálne tuhla masa čerstvo vzniknutého sveta. Celá scenéria ústila do jedného groteskne podivného obrysu, ktorý sa ako Heraklové stĺpy vypínal na horizonte všetkého poznania. Predo mnou stáli akési ozrutné dvere, alebo skôr pečať znetvorená bremenom času do ohyzdnej podobizne, akási zátka vo vani, ktorá, keď sa uvoľní, vypustí celý vesmír odtokom niekam za medze našej predstavivosti.

 

„Stop!“

Strhol som sa.

„Stop!“, zahrmelo ešte hlasnejšie a keď som sa lepšie zahľadel, zbadal som niečo, čo mi takmer vyrazilo dych. Pri gigantických dverách sa vynímal smiešne krpato pôsobiaci črepník, z ktorého vyrastala ľudská hlava. Bola to hlava Reného Descartesa.

„Heslo! Žiadam od Vás heslo, prišelec!“

„Ale majstre...“, rozpačito som hlesol, ale vzápätí som sa vzchopil a vzorne odrapotal: „Cogito, ergo sum.“

„Nie tak docela“, zakrúžil Descartes očami, „odvtedy sme sa vo vývoji posunuli o nejaký ten kúsok ďalej.“

„A kam ste sa posunuli?“, spýtal som sa prihlúpo.

„Sentio, ergo sum! Cítim, teda som.“

„A...a ... to ako?“, koktal som.

„Vedzte milostivý, že k tomu, aby som sa zlepšil, musím sa meniť. A aby som bol perfektný, musím sa meniť stále. Od koho pochádza tento výrok?“

„Ehm..., neviem veru...“

„Winston Churchill! Ach, vstúpte už radšej!“

Dvere sa pohli.

 

„Nie!“, zvolal som po chvíli s neskrývaným odporom, „Tadiaľ predsa nemôžem prejsť!“

„A prečo by ste nemohli?“, hlava z kvetináča podráždene nadskočila, „Vrátili ste sa naspäť miliardy rokov a tento jeden malý krôčik je pre Vás teraz problémom?“

„Ale veď...“

„Nezdržujte pane, nie ste ani prvým a ani posledným. Tak ráčite už konečne, alebo Vám treba pomôcť? Škoda, že nemám nohu, inak by som...“, v kvetináči nervózne frfľajúcu hlavu znenazdajky prerušil letuškin melodický hlas: „Vstúpte, nech sa páči, len poďte, len poďte dnu...“ Farba jej hlasu sa mi omamne začala rozlievať v hlave, stekať po mozgových závitoch, roztrieštiac všetky pochybnosti a podmaňujúc moju vôľu.

Prekročil som prah poodchýlených dverí.

 

Do očí mi prudko udrel krikľavo pestrý mikromoment rozhádzaného puzzle akéhosi protosveta. Cez jeho okraj posiaty infernálnymi hríbmi sa prevalila hustá a všadeprítomná láva času a rozptýlila sa ako posledné iskry tlejúcej vatry v studenom nočnom vzduchu.

 

Tma. Všade naokolo. A okrem nej už vôbec nič. Stihol som si uvedomiť, že pod nohami viac nemám pevnú zem. Že sa voľne vznášam. Že bezcieľne levitujem bez vnemu gravitácie. Plávam v akomsi vzduchoprázdne, v akomsi ledva dýchateľnom vákuu. Nie, neplávam. Vlastne sa vôbec nehýbem. Stojím..., nie, nachádzam sa v nejakom priestore. Priestore... Priestore? Vôkol mňa neexistuje žiaden priestor! Neexistuje vôbec nič! Nič, kam by som mohol vystrieť prsty, nič, k čomu by som sa mohol načiahnuť. Nič, čoho by som sa mohol dotknúť. A... nič, čím by som sa mohol dotknúť. Neboli ruky, ktoré by mohli rozškriabať veko rakvy zaživa pochovaného, neboli nohy, ktoré by mohli do neho kopať, nebolo hrdlo, z ktorého mohol vyrásť výkrik do temnoty. Nič. Len vedomie a jeho stav samoty. Bez vlastnej vôle, bez tiaže túžby, na hrane večnej nerozhodnosti.

 

Náhly cudzí tlak ma začína násilne postrkovať do určeného smeru, smerom von zo seba samého, vyvrhuje ma z môjho vlastného vnútra, vyvraciava to nepoznané, vyvraciava i dávi vlastnú doterajšiu existenciu. Vyvrhuje a vymršťuje ju spolu s jasnou svetelnou trhlinou, stále sa rozširujúcou, zväčšujúcou, všetko pohlcujúcou a oslepujúcou. Krv, krik, reflektory operačného stola, zahalené tváre. Tlkot srdca, trhavý dych, pachy okolia, rozmazané vnemy, nesúlad zvukov, spleť nesúvislých a stále viac do nenávratna vyprchávajúcich pradávnych spomienok...

 

Po prežití vlastného pôrodu sa teraz ocitávam v sekvencii cely detskej izby, za mrežami detskej postele. V prostredí násilne útulných farieb, porozhadzovaných, plastikových drevených a plyšových predmetov bez reálnej funkcie, nekoordinovaných pohybov a zakalenej mysle. Po rokoch väzenia vlastného vývoja konečne prvé kontakty a spoločný rozvoj s primátmi podobného druhu, veku, vzrastu a nezrelosti. Konečne komunikácia. Nadšenie, otvorenosť, úprimnosť, dôvera, očakávania. Naivita. Prvé prehmaty, nedorozumenia, nepochopenia, pokusy a omyly, sklamania. Odlišnosť. Odmietnutia, vyčlenenie, izolácia. Nedôvera, opatrnosť, ohrozenie. Ľahostajnosť.

 

Sedel som uprostred izby a nedokázal sa pohnúť. Moje celé telo zotrvalo v zmrznutom kŕči, jedine očami som dokázal hýbať a sledovať, čo sa okolo mňa deje. Izba sa začala rýchlo meniť ako v nejakom interaktívnom trojrozmernom filme – detská postieľka sa rozpadla, spráchnivela a rozmrvila sa, rovnako plyšové zvieratá, autíčka, umelohmotné a drevené skladačky – všetko podľahlo postupnému vplyvu uháňajúceho času. Na ich mieste sa zjavila študentská izba s písacím stolom, prvým počítačom, učebnicami, knihami, zošitmi, listami s nedokončenými básňami a rozpísanými milostnými listami. A všetko opäť postupne padalo za obeť skaze a rozkladu. Ja som naďalej sedel uprostred diania a sledoval divadlo okolo mňa unikajúceho toku času ako cestovateľ epochami z Wellsovho románu. Aj ja som sa menil. Rástli mi vlasy, brada, nechty, oblečenie na mne sa začalo párať, trhať, opadávať.

 

Čo sa to so mnou deje?, snažil som sa opýtať, ale moje nemé ústa nevydali ani hláska a uväznená otázka sa rozozvučala v mysli, pričom sa jej echo nemo odrazilo od lebečných stien.

 

Prechádzate obdobím Vášho vývoja, zaznela mi v hlave odpoveď a ja by som vsadil všetko na to, že to bol sladký hlas blonďavej letušky. Presnejšie, plynie okolo Vás všetok čas, ktorý ste kedy premárnili.

Premárnil?! Čas? A ja?!, vykríkol som urazene do seba samého. Aký nezmysel! Kto si ma dovoľuje takto hlúpo urážať! Už dosť, že prechádzam týmito bezočivými halucináciami! Chvíľu som sa ešte v duchu jedoval, keď sa mi v hlave začali vynárať stále jasnejšie a obrazy a stavy dôverne známej intenzity a bolo stále bolestivejšie sa na ne dívať. Vynorili sa všetky úteky pred zodpovednosťou, všetky víťazstvá pohodlnosti a nechutí, všetky odkladania dôležitých vecí, tmolenia sa, vyhýbania, skrývania sa, nevôle, odpor, bloky, strachy, trémy, nečinnosti, všetky voľby ľahšej cesty, všetky návaly a záchvaty zúfalstva a apatie z toho, ako mi práve niečo dôležité uniklo životom, ako som prepásol ten, či onen podstatný okamih osudu, miznúci niekam do nenávratna.

 

Nie, už dosť, nechcem to vidieť, nechcem o tom vedieť, to nechcem byť ja!, v duchu som sa metal zo strany na stranu, snažiac sa vytrhnúť a vyhnúť pohľadu na môj vlastný príbeh. Urobte niečo! Vyhoďte to oknom, spláchnite do záchodu, prekryte to niečím, zastrite to, zatiahnite oponu, hlavne urobte niečo!

 

Celá scenéria nabrala na farbách, jase, ostrosti, plasticite a na živote. Intenzita vnímania sa mi drala dovnútra všetkými pórmi, zavŕtavala sa mi pod kožu ako tisíce ostrých oceľových vývrtiek do korkov vínových fliaš. Staré spomienky i nové ilúzie sa mi začali zaliečať svojou opojnou obrazotvornosťou pôsobiacou ako spev Sirén. Zmyselné maľby mysle, dlhé štíhle nohy vynárajúce sa spoza točitých, nikam nevedúcich schodov, podobným falošným dverám, vytesaným do skaly staroegyptskými sochármi. Kadere blonďavej letušky s roztopašnosťou sa obtierajúce o jej labutí krk, rozliate poháre šampanského, výklenky rozkoše, zákutia hojnosti, dvorany prepychu. Urodzený šľachtic v luxusnom obleku víta vo svojom barokovom paláci vznešenú spoločnosť, trblietavé akordy spinetu a ťahavá podmanivosť fláut uvádza do tanečného sálu len v maskách a korunách z pštrosích pier odetý sprievod kurtizán doprevádzaný vystrájajúcimi Satyrmi. Šľachtic natiahne ruku, ale nasleduje hmat do prázdna... Veď to len vybájené, snové a farbisté scény ako z Reonových faunovských obrazov prekrývali a pohlcovali okolitý svet! Hmaty do prázdna... a opäť a opäť hmaty do prázdna... To všetko je preč... Odišlo to... Opustilo ma... Rozhoreli sa spaľujúce a zdravý rozum rabujúce nenaplnené i nedokončené túžby, neuskutočniteľné ideály, sny a utopické očakávania, prehnané požiadavky na iných i na seba. Vzplanuli utlmené vášne. A následovne sa mi všetky z nich zrodené sklamania, konce, zármutky i trúchlivé odriekania razom rozprskli pred obzorom ako novoročný ohňostroj a stekali mi po zrenici v tvare nekonečne dlhých potôčikov vlastného rozliateho kalichu trpkosti.

 

Duševné vzlyky, prudký nával adrenalínu spôsobený hnevom a zúfalstvom náhle strhli závoj sebaklamu. Šľachtic sa zmenil na zarasteného zanedbaného pustovníka v práchnivejúcich handrách, sediaceho uprostred tesnej zatuchnutej izby, zapratanej haraburdím jedného života.

Dosť! Stačilo! K čertu s tým! Prineste tmu, zhasnite už, ukončite to!, vrieskal som vo svojej mysli presýtený pohľadom na seba samého, Hlavne niečo urobte, veď sa neviem ani pohnúť! Zhasnite to!

„Pohnúť sa neviete preto, lebo sa nechcete pohnúť. Odnaučili ste sa to“, jasne zaznel zvonivý hlas letušky ako z nejakého dedinského ampliónu, „Vy urobte niečo. Naozaj máme aj iných zákazníkov, nie len Vás. Prestaňte preto prosím zdržiavať a pokračujte vo Vašom údele.“

Tmu, tmu!, mlel som si posadnuto svoje a ani som nevedel ako som bežal nejakou vyprahnutou krajinou, pripomínajúcou šachovnicu s rozhádzanými hracími figúrami. Utekal som a za mnou uháňal môj vlastný dlhočizný tieň v podobe nadskakujúceho prívesu plného nepohodlných spomienok. „Tmu, tmu!“, chrapotal som z plného hrdla ako smädný v púšti a hľadal oázu vlastného rozhrešenia.

 

Netrvalo dlho a predo mnou sa zjavila akási vyvýšenina. Keď som pribehol bližšie, uvidel som niečo na spôsob pódia – šesťuholníkový podstavec pripomínajúci vektorový útvar primitívnych počítačových grafík. Uprostred tohto pódia sa skvela čierna diera, ktorá svojou prítomnosťou negovala akýkoľvek pocit priestoru. Bola to čierna škvrna bez tieňa či odrazu, bez obsahu či rozmeru. Stelesnenie ničoho.

Tak ako sú vesmírne čierne diery magnetom existencie celého sveta, pohlcujúce všetko od hmoty až po svetlo, bola táto miniatúra čiernej diery magnetom mojej vôle, refúgiom roztrieštených myšlienok a rozdrásanej duše. V rozbehu, pridávajúc na tempe a preskakujúc okraj zvláštneho pódia, som vhupol do jej ničoty.

 

Zaboril som sa do čierňavy ako do neviditeľnej nehmotnej huspeniny a začal do nej pomaly, pomaličky klesať. Jasný okrúhly otvor mi začal miznúť nad hlavou ako svätožiara odnímaná padlému anjelovi. Čierňava sa stávala stále viacej uchvacujúcejšia a prítomnejšia a vo výške mojich očí sa zrazu zjavilo niečo opatrne sa trblietajúce. Bol to stupienok. Stupienok podobný kovovému schodu vedúcemu s ďalšími rovnakými do ústia kanálového otvoru alebo po boku továrenského komína. A na stupienku, ktorý ma práve míňal a pomaly mizol za horizontom, stálo napísané „túžba“. Prv, ako som sa stihol spamätať, zasvietil predo mnou nový stupienok, tentokrát s nápisom „očakávania“. Ním mi padol zo srdca ťažký kameň a klesanie do temnoty nabralo na lahodnosti. „Sebaľútosť“ svetielkovala na ďalšom a ja som ju s úľavou nechal uniknúť nad sebou. „Nasledovali „pokušenia“, „sklamania“, „strach“, „odpor“ a „pochybnosti“ a každým z nich odpadla časť neviditeľného bremena z moje duše. Opustenie schodíka s „vášňou“ ma zaplavilo pokojom. Potom, ako som minul stupienok „vôľa“, sa o mňa obtrel závan príjemnej ľahostajnosti, prehlbujúcej sa stratou „zvedavosti“ a „inšpirácie“. Vnáral som sa však ďalej a svetelný kruh otvoru sa nado mnou zužoval s vražednou samozrejmosťou. Po stupienku „vnímanie“ ma objala malátnosť, ťahajúca ma do omamných mrákot. Cez prižmúrené viečka som už len chabo zaregistroval ladne unikajúce stupienky „individualita“ a „pud sebazáchovy“. Odniekiaľ som vedel, že sa blíži koniec. Prichádzal totiž posledný stupienok a na ňom matne fosforeskoval nápis „nádej“. Jemne, zľahka a v spomalenom tempe mi preplával úrovňou očí a začal sa vzďaľovať. Cítil som, ako sa vnáram do náruče nekonečnej pohlcujúcej nirvány, do stavu bez existencie, do spánku bez prebudenia sa. „Nádej“ sa blížila hranici akéhokoľvek dosahu, tma ma vťahovala do svojej prenatálnej ničoty. Už-už som sa chystal rozplynúť, keď sa v mne zčista-jasna náhle prebudila akási prapôvodná, najzákladnejšia a prvotná sila, niečo ako archaický impulz či reflex mimo akéhokoľvek ľudského vedomia a chápania a prinútil ma vystrieť ruku a uchopiť posledný stupeň. Sila zapríčiňujúca stvorenie, ignorujúca vôľu, rovnováhu, stabilitu či rozhodovanie, sila vrhajúca nás opakovane späť do kolobehu svetla tohto sveta, sila nútiaca nás tlačiť padnutý Sizyfov balvan opäť do kopca.

 

Presný hmat a uchopenie posledného stupienka ma mocným odrazom vymrštilo z bezodného tunela a hnalo závratnou rýchlosťou späť k bielemu otvoru. Prerazil som blanu svetla a moje vedomie sa bolestivo zarylo do bezhraničného priestoru vnemov.

 

„Ďakujeme Vám za Vašu voľbu programu Nox et Solitudo, poskytovaného našou spoločnosťou Psychonautics es er ó. Veríme, že naše služby využijete aj kedykoľvek v budúcnosti“, zacvendžal prívetivo letuškin hlas a dvere kovového valca sa za mnou s tlmeným zunením zatvorili. Opäť som sa potkýnal lesom cez  nastražené akrobacie koreňov jeho stromov, stúpal na trieštiace sa konáre a uhýbal sa pľuzgierovitým vetvám. Postupoval som však mechanicky, bez lesku jedinej myšlienky, bez záchvevu nejakého pocitu. Onedlho som sa opäť ocitol na opustenom betónovom peróne a hľadel na koľajnice, v ktorých sa rozmazane odrážal veľký, do nočnej oblohy vpečatený Mesiac. Pri pohľade na dve rovnobežné oceľové priamky som si spomenul na moju nedávnu túžbu ľahnúť si na ne. Spomenul som si i na rozporuplnú eskaláciu pocitov spojených s touto túžbou. Teraz som necítil nič. Ako keby som ani neexistoval. Preto som si uvedomil, aký nenáročný a nezainteresovaný úkon by bolo strčiť si do úst brokovnicu a stlačiť spúšť. Ten úkon mi síce nepripadal namáhavý, zato ale predsa len zbytočný. Sentio, ergo sum – cítim, teda som... Nemalo zmysel ukončovať niečo, čo už viac neexistovalo. Preto som sa radšej rozhodol sadnúť si do suchej trávy pri peróne, z dohľadu koľajníc a trpezlivo čakať na nový vlak.


Diskusia k článku:

Pekné, pravdivé. Naozaj to mnohí z nás zažili a tí pochopia, o čom píšeš. (Sorry za tykanie - tu je to zvykom). Asi je dobré, že si dal von zo seba to, čo ťa trápi a snáď ti to pomôže. Toľko k obsahu. K forme poviedky - zdá sa mi byť príliš rozvláčna.
Neregistrovaný - Zdenkab, 10.5.2006 17:08
zdenka - dakujem... :)
Neregistrovaný - cinovy vojacik, 11.5.2006 15:55
Statočný cínový vojačik
Neregistrovaný - Zdenkab, 12.5.2006 07:55
budem letuskou..;-)
Neregistrovaný - grapa, 15.5.2006 19:13
grapa - poslem ti zamestnanecky dotaznik :)
Neregistrovaný - cinovy vojacik, 16.5.2006 09:01
ak je v nom kolonka Nadej, srdce , rozum ..:)
Neregistrovaný - grapa, 16.5.2006 12:38
Skvela praca, konecne tu vidim nieco originalne a s myslienkou. Klobuk dole:)
Neregistrovaný - satiah, 5.6.2006 17:06
Veľmi zaujímavé, píšeš peknou formou. Mala som trošku smutnú náladu pred tým, ako som sem klikla. Nie že by to teraz bolo lepšie, ale aspoň viem, že nie som jediná...
Neregistrovaný - martha, 18.6.2006 19:37
Skvele ;-)
Neregistrovaný - Trillian, 2.7.2006 20:20
fakt vyborne, mas viac takych kuskov? kde by sa dalo este od teba nieco precitat?
Neregistrovaný - lea, 4.7.2006 14:03
thanx to all... :) lea - neboj, pride este nieco nove, pracuje sa na tom prave :).
Neregistrovaný - cinovy vojacik, 6.7.2006 12:06
Biba Reštauračné toalety sú ako čakárne psychologických ambulancií. Každý tu necháva svoju ťažobu duše aj tela. Biba sa na to rovno povracala. Spala na mise, nad svojou kôpkou, keď ju ráno, po Silvestrovskej zábave našla upratovačka, ako si v studenej zlátanine šalátu a kapustnice močí nohy. Nestihla jej ani vynadať. Biba sa zo záchodu vystrelila ako riadená strela. Dlhú chvíľu hľadala ten správny smer. Mala šťastie. Spred reštaurácie práve odchádzal posledný taxík. Možno na ňu aj čakal. Vo dverách do kúpeľne sa stihla zraziť so svojim mužom. Čo mu bude niečo trápne vysvetľovať, keď fakticky žijú spolu už len kvôli decku. On si svoju opicu kŕmil doma. ,,To, Rio ťa tak doriadil?“ muž vedel o tom, že má milenca. Biba práve dopila kokteil vody, octu a sódy bikarbónovej, keď sa obrátila smerom k mužovi a riadne si rihla. ,,Mala si byť chlapom!“ zúrivo po nej zasipel. ,,Ani o decko sa nevieš postarať, keď ťa zasvrbí pod bruchom!“ Keď počula meno Rio, chcelo sa jej plakať a grcať zároveň. ,,Je koniec!“ ,,Čo je koniec?“ ,,S Riom je koniec! Má inú!“ Muž si pripáli cigaretu a zápalku utopil v nespláchnutom záchode. Kam sa vytratila romantika. Po dvanástich rokoch žitia ju asi zápalky stiahli so sebou. Na posteli sa Biba snažila oživiť si pamäť. Akoby hrala pexeso so svojou zablokovanou mysľou. Otvárala v mozgu okná, pretože rozum používala už iba na jedno. Ako sa čo najrýchlejšie dostať pod Ria. Ten prišiel na oslavu o čosi skôr ako Biba. Uchytila si ho taká mladá devätnásťročná žaba, ktorej partner na večierok nedošiel. Rio sa nikdy neštítil mladého mäska. Nakoniec: Biba ho začala nudiť! Bola stará, vyťahaná. Predvádzala sa, robila v ten večer všetko možné, len aby ho dostala naspäť. Aj devätnástka to hravo zvládla a vynaložila na to oveľa menej síl. Stačilo jej Ria pozvať na pánsku toaletu. Nebola vôbec nevinná a Riovi sa zapáčilo, ako dokáže rúžom na perách, krúžkovať vtákov. Biba sa rozplakala, keď ju malá Anička začala otravovať svojim hladom. Matku zas trápil smäd, tak sa obe pustili na výpravnú cestu do kuchyne. Narýchlo niečo ohriala v mikrovlnej rúre pre malú, a fľaša vodky na jej perách urobila stojku. O chvíľu ňou zatriaslo. ,,Mama, ľúbim ťa!“ ,,Aj ja, moje zlato!“ ,,Kde si bola včera? Oco plakal.“ Anička nemala ešte ani desať, no niektoré veci chápala lepšie, ako jej spolužiačky. Vedela už dopredu, že sa vydávať nebude. Biba sa rozplakala opäť! Začala si namýšľať, že sa zmení, že bude už len dobrou matkou. Zatne zuby a nájde si cestu aj k mužovi. Dnes je Nový rok a aj ona začne po novom. Šla sa okúpať. Po desiatich minútach kričala z vane na muža, či jej neumyje chrbát. Prišiel. Biba vedela čo každý chlap zbožňuje a manžel bol rád, že po mesiaci prefiltruje opäť nahromadenú energiu. Z kúpeľne vyšli ako znovuzrodení. Keď si Biba zalievala kávu telefón jej dvakrát zapípal. Nesmelo otvorila nakreslenú obálku. chcem sa ti za včerajšok ospravedlniť. prídeš? tvoj Rio Pocítila opäť známe chvenie pod žalúdkom. Dym z cigarety dotancoval v popolníku svoju labutiu pieseň, keď ho ešte prievan v rýchlosti ohol k vchodovým dverám...
Neregistrovaný - kundrattoff, 26.3.2008 23:31, kundrattoff(`na`)post.sk
kundratoff/sokol - preco mi taketo siahodlhe traktaty hadzes ako spam do komentarov? preco to neposles redakcii lady (alebo niekde inde), nech ti to zverejnia?
Neregistrovaný - cinovy vojacik, 16.5.2008 22:06
Príspevok :
Autor :
E-mail :
Prispievate ako neregistrovaný používateľ. Prihlásiť sa môžete v ľavom stĺpci.
NAJČÍTANEJŠIE
 
REKLAMA
BIOTRUE banner 109 sutaz
 
REKLAMA
 
PARTNERI
Slovensky paraolypijsky vybor
 
NAJNOVŠIE
 
HĽADAŤ

v článkoch
v poradni
v katalógu
 
LADY emailom
V prípade že máte záujem pravidelne odoberať spravodajstvo z nášho servera, prosím zadajte vašu e-mailovú adresu a stlačte tlačítko Prihlás.

 
 
(c)2016 Fornet. Všetky práva vyhradené. redakcia(`na`)lady.sk
Nezodpovedáme za obsah príspevkov pridaných zvonku!!!