Vzťah s Petrom, ktorý sa začal veľkým treskom v mojom sporiadanom byte a živote sa  utešene vyvíjal. Hneď na druhý deň som musela vyrabovať svoje schudobnené konto, radostnú to spomienku na privatizáciu. Môj čerstvo nadobudnutý životný partner totiž vôbec nemienil šetriť. Veď z cudzieho krv netečie. Naše, všimnite si ten podozrivý plurál, skrine musia byť samozrejme najkvalitnejšie, najväčšie, najzrkadlovejšie a žiadna drevotrieska. Keď som zašepkala niečo o tom, že naše konto zatiaľ nemáme a to moje je v biednom stave, chytil ma za bradu, vpil sa mi do očí svojím modrým pohľadom a s hlbokou mužnosťou v hlase predniesol: „Neboj sa drahá, aj keď teraz práve nemám hotovosť, biznis sa točí a ja ťa zahynúť nenechám.“ Musíte uznať, že toto by presvedčilo aj  menej zamilovanú osobu, ako som v tej chvíli bola ja. Moja cvičná a veľmi nesmelá otázka na spôsob jeho obživy narazila na súmrak v jeho pohľade. Jediné čo som sa dozvedela, bolo: „nepýtaj sa!“. Z možností, či  je začínajúci boss mafie, umelec na voľnej nohe, alebo nezamestnaný, ktoré mi v tej chvíli preleteli hlavou, som si vybrala toho bossa. Je to totiž romantické. Ako keby čítal moje myšlienky povedal: “Onedlho bude lepšie a niekam ťa vezmem.“ Kým som čakala na lepšie časy, zaplatili sme skrine a oslávili sme to. teda, skôr môj drahý, lebo som ho po požičaní Visa karty ďalšie tri dni nevidela, ba ani nepočula. Vyparil sa ako gáfor.  Búchala som si hlavou o steny môjho, ešte stále nezotaveného bytu a navigovala robotníkov stavajúcich skrine, ktoré som vlastne vôbec nechcela. Ako som len mohla, ja ...Až na štvrtý deň, bola to sobota, sa môj mobil rozozvučal tým najúžastnejším tónom. Jednou z mojich úchyliek je totiž nastavovanie špeciálnych zvonení pre každého. Výstražný tón charakterizuje spolupracovníkov, nástojčivý matku a babičku, veselý priateľov...Ten jeho bol pre moje uši ako rajská hudba, ale aj napriek tomu, som sa prinútila k chladnému „Prosím“. „Ako sa to so mnou rozprávaš, ja sa na teba teším a v prvej voľnej chvíli ti zavolám a ty....“ Normálne som sa za seba začala hanbiť, dokonca som sa ani neopýtala, kam vlastne zmizol, keď už bývame spolu. „Prídem si po teba večer, prichystaj sa, pôjdeme do kasína.“ Toto oznámenie mi vyrazilo dych. Dve hodiny som vírila v byte vzduch, kým som sa navliekla do svojich obľúbených „koktailiek“ značky Max Mara. Ďalšiu hodinu som sa snažila dať svojim očiam dramatický tón v štýle 5O. rokov. Napriek tomu, že som nefajčiarka, som sa vyzbrojila dlhou cigaretovou špičkou a nevedela som sa dočkať svojho veľkého hviezdneho vstupu. Moja romantická predstava, vyvolaná americkými brakmi o veľkom žiarivom svete, dostala prvú trhlinu hneď, keď som zočila svojho vyvoleného. Mal na sebe obyčajné čierne rifle a pulóver. Drobný nápis svedčiaci o tom, že je BOSS a ešte aj HUGO ma na kolená naozaj nedostal. No jeho žiarivý úsmev a šeptom vyslovené „si nádherná“ zapôsobil ako plameňomet na hrudu masla. V ruke mal dokonca malú škatuľku, ktorú mi vložil do kabelky so slovami, pozrieš sa do nej, až keď sa vrátime domov, drahá. Pripadalo mi to také romantické... Kasíno, do ktorého sme vošli nemalo s tým, čo človek vidí v Bondovkách nič spoločné. Žiadne dámy s briliantmi po kolená, žiadni páni v smokingoch. Bola som určite najlepšie oblečená žena v histórii bratislavského kasína a bolo jasné, že cigaretová špička si pospí na dne kabelky.  Len to zvláštne napätie a ticho svedčilo o tom, že ide o veľa. Keď „ môj drahý podal pokladníkovi päťdesiat tisíc a vypýtal si žetóny, po prvý raz som zbelela. Pozrel sa mi do očí a s pobaveným úsmevom vyhlásil: „Ber to ako lekciu. O peniazoch sa nerozpráva.“ Dal mi pár žetónov a odštartoval päť strašných hodín môjho života. Peniaze odchádzali a prichádzali, ale konečná bilancia bola stále horšia a horšia. Smial sa a popíjal Martiny. „Poďme už domov“, prosila som.  Šepkaj mi do ucha, čo so mnou chceš robiť, možno ma presvedčíš. Moje oči sledovali guličku, ktorá sa stále krútila a krútila... Hlava mi šla prasknúť. Hrabličky behali po stole. Výhra!!!!! Máme znovu všetko späť. „Chcem z teba strhať všetky šaty, chcem ťa hrýzť, chcem bozkať každý kúsok tvojho tela...“ Opäť vsadil. Opäť šialený beh guličky medzi číslami. Hladkala som mu krk a nástojčivo šepkala „chcem ťa, chcem v ústach cítiť tvoju  chuť, poďme domov, dáš mi svoje lízatko...“ Znovu sme sa začali rútiť k mínusu. To tiché šušťanie guličky ma privádzalo do šialenstva. Oblizovala som mu ucho s nástojčivosťou ťavej samičky v ruji. Moja ruka sa kĺzala pod jeho pulóvrom. „Prosím, prosím, musím sa s tebou milovať, hneď rýchlo!“ Medzi vzdychmi som sťahovala posledné žetóny, čo mal pred sebou. Smial sa a hladkal mi stehná. Ten strašný tlak, ten pocit bezmocnosti sa začal pretavovať do vzrušenia. Podarilo sa mi zo stola stiahnuť deväť tisícových žetónov. Môj jazyk sa kĺzal po jeho krku, posledné vsadenie, posledný beh guličky, definitívna prehra. Neostalo mu vôbec nič. O tom, že som zachránila 9 000 nevedel.  Na perách mal úsmev víťaza. V taxíku si pritisol moju ruku na tie najcitlivejšie miesta a zašepkal, „chcem ťa“.  Keď ma niesol po schodoch  pripomenul mi tú malú krabičku. Boli v nej náušnice s briliantmi. Nevedela som či mám plakať, alebo sa smiať. Neviem, či tá noc bola o skrotení zlej ženy, ale v mojich spomienkach bude mať pamätné miesto. Bolo úžasné vidieť, ako ľahko vie nájsť aj stratiť peniaze.