Len za minulý rok sa počet obyvateľov v Európe znížil o dva milióny. Tento stav nespôsobila ani pandémia, ani vojna. Jednoducho sa rodí čoraz menej detí. Situácia sa v jednotlivých krajinách líši. Najhoršie je na tom Švédsko, Grécko a Nemecko, zvyšok Západnej Európy si vylepšuje svoj profil vďaka prisťahovalcom, najmä z Ázie, ale ani to nestačí. Odborníci tvrdia, že ak bude situácia takto pokračovať, novorodených Európanov bude v roku 2050 iba sedem na sto obyvateľov. Čo je za týmito varovaniami? Paradoxne, naša túžba po mladosti, ktorú sme prebrali od Američanov a ktorá robí náš starý kontinent ešte starším.

Neexistovala doteraz doba, ktorá by bola natoľko „proti prírode“. Rodíme ležiac na stole, aby mali gynekológovia čo najlepší prehľad „operačného poľa“, tehotenstvo považujeme takmer za chorobu a napriek tomu, že ženy počas neho neustále kontrolujeme, meriame, vážime, ultrazvukujeme, odoberáme vzorky plodovej vody, injekciami udržujeme chorobný stav, stáva sa čoraz častejšie rizikovým, rovnako ako pôrod. Deti odoberáme matkám, vkladáme ich do inkubátorov, kŕmime umelým mliekom. Odovzdávame ich do výchovy rôznym zariadeniam a ulici, nechápeme ich pubertu, nemáme rituál pre iniciáciu. Do sveta dospelých vstupujú predčasne, cez rozvody a pohľad na utrpenie matiek. Ranené dieťa ostáva v ľuďoch po celý život. Nedokážu dozrieť a nevedia nájsť hodnoty, ktoré vždy prirodzene patrili k životu. Potom je ľahké oklamať ich reklamami a vnútenými životnými vzorcami. Trebárs tým o večnej mladosti. Každá nezvládnutá fáza života, rúca základ pre ďalšiu, preto sa stáva, že vyhasnutá starena nosí minisukne a fajčí na ulici. Muži v strednom veku opúšťajú rodinu, kvôli vidine sviežeho sexu, od rodín odchádzajú aj ženy, bez ohľadu na smútok ich detí. Zabúdame na to, že od narodenia do smrti potrebujeme prejsť cestu, ktorá má presne určené pravidlá. Každé vybočenie sa prejaví na našom organizme. Novodobé modly ako posilňovne, tabletky na chudnutie, plastická chirurgia majú len krátkodobé účinky.  Zabúdame, že celá príroda i vesmír žijú v prirodzenom kolobehu, pričom si v presne určený čas odovzdávajú kódy a striedajú sa. Nechápeme, že v istom veku sa musí naša duša začať chystať na odchod. Potom sa stáva, že smrť nás prekvapí aj v osemdesiatke, či neskôr. Veľké percento ľudí na svete, žije na prístrojoch a na tabletkách, čoho dôsledkom je stále staršia generácia, hoci v reklame a v tvorbe životného štýlu vyznávame iba mladosť. Potom sa nikto nemôže čudovať, že podvedome všetci prcháme pred smrťou, aj keď je prirodzená. Ubúdajúcu energiu nenahrádzame inou formou energie, ale skostnatením, útlmom a tým utlmuje aj svet okolo nás. Kričíme na deti, aby sa nehýbali, ruší nás každá novinka a snažíme sa zabrániť jej príchodu na svet, nevieme sa z ničoho tešiť, lebo sme už spoznali takmer všetko. Aj toto spôsobuje v spoločnosti pocit opotrebovania a vedie mládež k novým formám zážitkov, trebárs cez drogy alebo adrenalínové športy. Starých ľudí odsúvame do nemocníc, kde starostlivosť o nich zabezpečujú čoraz drahšie prístroje, čo odčerpáva ekonomické zdroje, ktoré by sa mohli vhodnejšie využiť pre dobro ľudstva. Napríklad na oživenie planéty. Nevraviac o tom, že nahromadené negatívne pocity odstavených ľudí sa vznášajú nad nami ako zlí duchovia. Tvárime sa, ako by sa dal vyhrať boj s časom a so smrťou. To, čo nechceme vnímať vo vedomí sa odrazí z nášho podvedomia do fyzického sveta. Namiesto krásnej a pokojnej staroby nastupujú choroby a postupná strata ilúzií, ktorá sa šíri ako epidémia celým národom.