Tento rozhovor som dnes dostala poštou od jednej z vás. Pani Munková ďakujem a rada ho uverejňujem. Súčasne vyzývam všetkých: ak máte doma textík - teda slová, ktoré vás oslovili, pošlite nám ich .My sa o ne podelíme s ostatnými. Rovnako nám posielajte svoje životné príbehy. Trocha ich spracujeme a dáme k dobru. Možno z nich vznikne „Kapustnica pre slovenskú dušu“.
INTERVIEW S BOHOM
„Vojdi“ povedal Boh. „Tak ty by si so mnou chcel urobiť interview?“
„Ak máš čas,“ povedal som. Boh sa usmial a odpovedal: „Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko. A čo chceš vlastne vedieť?“
„Čo ťa na ľuďoch najviac prekvapuje?“
Boh odpovedal: „To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú, aby dospeli a keď dospejú, zase túžia, stať sa deťmi.
Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby si zarobili peniaze a potom utrácajú peniaze na to, aby si dali do poriadku svoje zdravie.
Prekvapuje ma, že sa tak veľmi boja budúcnosti, že zabúdajú na prítomnosť a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť ani pre budúcnosť.
Prekvapuje ma, že žijú, akoby nemali nikdy umrieť a že umierajú, ako keby nikdy nežili…“
Boh vzal moje ruky do svojich a chvíľu sme mlčali. Potom som sa opýtal: „čo by si chcel ako rodič naučiť svoje deti?“
Boh sa usmial a odpovedal: „Chcem, aby spoznali, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich miloval. Môžu len dovoliť, aby boli milovaní a môžu milovať.
Chcem, aby vedeli, že najcennejšie nie je to, čo v živote máme, ale koho máme pri sebe.
Chcem, aby si uvedomili, že nie je dobré porovnávať sa s druhými. Každý jeden bude súdený sám za seba. Pred môj súd nepôjde nikto v kolektíve.
Chcem, aby spoznali, že bohatý nie je ten, kto má najviac, ale ten, kto potrebuje najmenej.
Chcem, aby zistili, že trvá len pár sekúnd spôsobiť ľuďom, ktorých milujeme, hlboké zranenia, ale trvá celé roky, kým sa tie rany zahoja.
Chcem, aby sa naučili odpúšťať. Odpúšťať činmi.
Chcem, aby vedeli, že existujú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale ktorí nevedia, ako vyjadriť svoje city.
Chcem, aby vedeli, že za peniaze si môžu kúpiť všetko, okrem šťastia.
Chcem, aby poznali, že naozajstný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a predsa ich má rád.
Chcem, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpustili druhí, ale že sa musia naučiť odpúšťať aj sami sebe.“
Chvíľu som tam sedel a tešil sa z Božej prítomnosti. Potom som poďakoval Bohu, že si urobil čas. Poďakoval som sa za všetko, čo robí pre mňa a moju rodinu. Boh povedal: „ Vďačne, som tu 24 hodín denne. Pýtaj sa a ja ti odpoviem. Vieš, ľudia zabudnú, čo si povedal, zabudnú, čo si urobil, ale nikdy nezabudnú, ako sa pri tebe cítili“.
Veľmi pekný článok, taký vzázny kamienok medzi hromadou piesku. Oplatí sa o tých slovách porozmýšľať a snáď aj podľa nich žiť. Aspoň to skúsiť.
Neregistrovaný - , 5.3.2002 07:22
Veľmi veľa právd, ktoré si ale v tom zhone neuvedomujeme. Treba sa nad tým zamyslieť.
Neregistrovaný - Eva, 5.3.2002 09:59
Je to velmi krásny článok.Pohladí dušu.
Neregistrovaný - Hannah, 5.3.2002 12:26