Vzpomínky plíživé aneb Jasná zpráva o Olympiku je  názov  knihy, ktorá vychádza pri príležitosti 40. výročia vzniku legendy českej popscény.  Symbolicky,  40-ročným vínom, ju 13. októbra uviedla na Slovensku do  života speváčka  Ivana Novotná.

"Napísali ju dvaja novinári. Jeden, náš veľký fanúšik, ktorý toho o  Olympicu  vie  viac ako ja spracoval faktografickú časť. Druhá časť predstavuje rozhovory s ľuďmi, ktorí kedy v Olympicu hrali a hrajú, sú tam názory pozitívne aj negatívne," hovorí frontman  skupiny  Petr Janda na adresu už štvrtej knihy o kapele, ktorá okrem toho ponúka aj  približne  250 fotografií. "Je to vyčerpávajúca kniha o Olympicu, myslím, že  nemá cenu už  niečo iné vydávať," dodáva Janda, ktorý tvrdí, že 40-ročná kariéra hudobníka mu priniesla naozaj  všetko.  "Radosť, bôľ, žiaľ, pocit neskutočného šťastia, sprevádza ma v podstate celý  život.  Mal som 20, keď som začínal v Olympicu. V 24 rokoch som sa prvýkrát oženil, v 25 sa mi narodil syn, v 32 dcéra a potom nasledovali ďalšie peripetie môjho osudu. Zomrela mi prvá  manželka, znovu som sa oženil a v roku 1992 sa narodila druhá dcéra. V 2001 zomrel   syn. Takže život mám pomerne pestrý," spomína Janda, ktorý bol podľa  vlastných slov  najslávnejší v rokoch 1982/83.  "Som muzikant telom aj dušou, ja bez toho nedokážem byť. Myslím, že by som dokázal skôr hladovať ako nehrať. Je to taká láska, že keby som nemusel  jesť kvôli energii, tak by som si to vynahradil muzikou. Ja to proste  milujem. Som  nešťastný,  keď som týždeň na dovolenke a nemôžem si siahnuť na gitaru,  to sú pre mňa  úplne muky. Ja som svoj život spojil s diablom - s muzikou a hodlám v tom ešte chvíľku  pokračovať," vyznal sa z lásky k hudbe a o budúcnosti skupiny hovorí: "Samozrejme sa to  nedá merať na desiatky rokov, skôr na roky. Budúcnosť je neistá, som s ňou  ako spievam v  jednej pesničke, ale rozhodne to nebalíme, pretože nám teraz vyjde nový album, máme zodpovednosť k fanúšikom, takže na budúci rok cestovať s novou platňou."  Boli časy, keď  chcel Janda kariéru hudobníka zavesiť na klinec. "Boli časy, keď sme hrali 30, 40 alebo  50  koncertov mesačne, aby sme si zarobili na drahé nástroje a aparatúru. To  skutočne  hraničilo  so šialenstvom. Boli momenty, kedy som si hovoril, čo je toto za život. Ale v dnešnej  dobe  sa  na každý koncert teším ako malý chlapec. To je senzácia," hovorí.