Britskí vedci zistili, že Pavlovove reflexy existujú aj u človeka.  Keď nechali dobrovoľníkov pozerať sa na abstraktný obraz a do nosa im pritom  vždy  stúpala vôňa vanilky, pociťovali neskôr pri pohľade na tento obraz chuť na vanilkovú zmrzlinu. 

Chuť na vanilku nemali v prípade, že mohli zjesť toľko zmrzliny, koľko chceli.  Jay Gottfried a jeho kolegovia z Wellcome Departmentu v Londýne v princípe zopakovali  pokusy slávneho ruského fyziológa Ivana Pavlova. Ten rozozvučal  zvon vždy v momente,  keď jeho laboratórne psy dostali žrať. Psy potom začali pri zvonení slintať aj vtedy, keď žiadne žrádlo nevideli.  Britskí vedci podľa časopisu Science nahradili zvon abstraktným obrazom, psie žrádlo vanilkovou vôňou a štvornohých priateľov človeka vymenili za  skutočných ľudí. Reakcia 13 účastníkov pokusu sa merala mozgovou  aktivitou a nie  množstvom vyprodukovaných slín. Výsledky štúdie však boli prakticky rovnaké  ako Pavlovove. Odborníci zaznamenávali aktivitu mozgu v momentoch, keď dobrovoľníci sledovali obraz   zároveň vdychovali vanilkovú vôňu. Po niekoľkonásobnom zopakovaní kombinácie obraz-vôňa ukázali neurológovia dobrovoľníkom len obraz, ale ich reakcia bola rovnaká ako  predtým. Uvedené prepojenie sa nazýva podmieňovanie.  Výsledok bol však iný v  prípade, keď dovolili účastníkom zjesť ľubovoľné množstvo vanilkovej  zmrzliny.  Následné  sledovanie mozgu neukázalo žiadnu zvýšenú aktivitu určitých oblastí.  Tento  "brzdiaci" systém fungoval však iba s vanilkovou zmrzlinou. Pri konzumácii arašidového  masla  nebolo podmieňovanie narušené.   Týmto pokusom chceli vedci zistiť, ako  funguje potláčanie chute na nejaké jedlo po jeho konzumácii. Porucha tohto regulačného systému by mohla zohrávať úlohu nútených poruchách prijímania potravy a pri prekonávaní iných  návykov, konštatoval Gottfried. Napríklad pacienti so zriedkavým Kluverovým-Bucyovým  syndrómom, ktorí do seba pchajú obrovské množstvá jedla, ale aj  nekonzumovateľných  predmetov, majú poškodené oblasti mozgu,  zodpovedné za  podmieňovanie.