V stredoveku boli ľudia prekvapujúco vysokí. Dosahovali priemernú výšku 173 centimetrov, čo je o niekoľko centimetrov viac ako ich potomkovia v 17. storočí. Vďačili za to dobrej strave a minimálnemu kontaktu medzi jednotlivými mestami alebo osadami, tvrdí Richard Steckel zo Štátnej ohijskej univerzity v Columbuse.

Steckel analyzoval telesnú výšku ľudí od 9. do 19. storočia na základe údajov získaných z kostrových pozostatkov zo severnej Európy. Z dĺžky stehennej kosti vypočítal celkovú výšku človeka. Vyšlo mu, že priemerná výška kontinuálne klesala od 12. storočia a v 17., resp. 18. storočí dosiahla absolútne minimum 167 centimetrov. Do 17. storočia ubudlo z priemernej výšky človeka viac ako šesť centimetrov a toto manko sa nepodarilo do začiatku 20. storočia dohnať.

Výkyvy v telesnej výšky obyvateľstva sú indikátorom všeobecnej zdravotnej situácie a zaopatrenia. Príčinou značnej výšky ľudí v 9.-11. storočí môže byť vtedajšie relatívne mierne podnebie. Otepľovaním sa predĺžilo dozrievanie obilia a ďalších kultúrnych rastlín o tri až štyri týždne. Ľudia mali tiež v riedko osídlených oblastiach dostatok miesta na pestovanie plodín a chov dobytka, takže netrpeli nedostatkom potravín. Riedke osídlenie malo aj tú výhodu, že sa nemohli masívne šíriť eventuálne choroby.

V 13. storočí nastúpila malá doba ľadová, ktorá výrazne znížila výnosy a zhoršila výživu obyvateľstva. Z osád sa stávali mestá, zlepšila sa infraštruktúra, vzrástol obchod a choroby tak postihovali viac ľudí. Prečo začala priemerná výška ľudí v 18. a 19. storočí opäť rásť, si Steckel zatiaľ nevie vysvetliť. V hre mohli byť opäť klimatické zmeny, ale aj efektívnejšie poľnohospodárstvo a produktivita.

Copyright©2004 TASR