Morské diamanty sú síce menšie ako ich pozemskí bratia, sú však omnoho čistejšie. Pevnine však stále patrí pri ťažbe diamantov prím. Je dramatické a zároveň osudové, že diamanty sa ťažia najmä v najchudobnejších krajinách - Kongo, Juhoafrická republika, Ghana, Siera Leone, Namíbia, Angola, Libéria, Tanzánia, Guinea, Mozambik, India, Rusko, Brazília, Austrália - a tým, čo ich ťažia, prinášajú skôr utrpenie ako bohatstvo. To však už vyplýva z ľudskej nátury. Sir Rhodes – prvý riaditeľ spoločnosti De Beers povedal : ,,Diamanty sú asi jediná vec, pre ktorú sa oplatí vraždiť aj zomierať.” Dávno sú preč časy, keď sa diamanty ťažili iba v pozemných baniach. Hľadači čistého bohatstva sa už presunuli aj pod morskú hladinu. Nie bez úspechu…
Príbehy najkrajších diamantov sveta jeho slová potvrdzujú. Mnohé z nich dokonca zabíjajú. Jedným z najznámejších ,,diamantov nešťastia” je tzv. Modrý kameň. Našiel sa kdesi uprostred trópov v naplaveninách riek a dnes už nikto nevie, kto ho objavil, je však isté, že sa čoskoro dostal do rúk maharadžu. Bol to najvzácnejší a najkrajší modrý kameň na svete. Jeho skutočná história sa začala písať v roku 1658, keď ho tandžorský emir daroval Veľkému mogulovi Džahanovi. Panovník ním poctil svoju krásnu dcéru Begum Sahebu. Tu sa začína zlovestná história kameňa. Mogula uvrhol do väzenia vlastný syn a Begum našli otrávenú. Potom sa dostal do rúk iného maharadžu. Ten ho dal ako svadobný dar svojej žene Nurmahle. Nurmahlu našli na druhý deň ráno na hodvábnom lôžku bez života. Smutný ženích dal kameň vsadiť do čela bohyni zla. V prítmí chrámu sa mohol kameň dožiť aj dneška, keby do Indie nepriplával istý chamtivý Francúz Tavernier. Ukradol diamant z chrámu a požiadal svojho priateľa lekára, aby mu ho zašil do rany na tele, vytvorenej práve na tento účel. Priateľovi sa, samozrejme, patrične odmenil. Zabodol mu dýku do tela. Stokarátový modrý diamant predal za pol milióna zlatých louisdorov kráľovi Ľudovítovi XIV. Kráľ bol gentleman a daroval ho na znak večnej lásky svojej milenke madame Montespanovej, s ktorou mal pol tucta detí. Čas, ktorý na diamantoch nezanecháva žiadne stopy, bol ku krásnej Francúzke menej milostivý, a tak ju kráľ vymenil za mladšiu - za kňažnú La Valierovu. Ohrdnutá milenka si zaobstarala slávnu travičku Voisinovú. Dávno sú preč časy, keď sa diamanty ťažili iba v pozemných baniach. Hľadači čistého bohatstva sa už presunuli aj pod morskú hladinu. Nie bez úspechu…
Diamant opäť ukázal svoju moc. Voisinová neuspela, a tak zhorela na hranici. Madam Montespanovú obrali o kameň a s hanbou vyhnali z Paríža. A diamant získal čas na oddych. Odpočíval až do roku 1707 v korunnej klenotnici. V tom roku padol do oka i vrecka správcovi kráľovskej pokladnice grófovi Fougetovi. Ten si ho však dlho neužil. Čoskoro bol uvrhnutý do podzemnej väznice, kde sa jeho jemná šľachtická duša rýchlo pomiatla. Kým on svetlo sveta už viac neuzrel, Ľudovít XIV. sa napriek diamantu dožil sedemdesiatich siedmich rokov.