Pre firmu robil celých 22 rokov. My sme mu doma hovorili inventár. Ale on sa tomu vždy smial. Len jeho srdce plakalo.

Firmu si zapísal ako svoje prvé zamestnanie. Začal ako mladý ambiciózny inžinier. Keď bolo treba poslať niekoho vybavovať veci do Lýbie či Alžíra, vždy chodil námestník. Raz toho bolo treba vonku realizovať viac a bolo potrebné, aby za firmu vystupoval aj hlavný projektant. Takže námestník zobral aj jeho. Keď sa vrátili, vychválil ho do neba. O dva roky, keď odchádzal námestník do dôchodku navrhol ako svojho nástupcu práve jeho. Bola to pre neho veľká pocta, ale ešte väčšia zodpovednosť. Celé to ale dopadlo podľa môjho predpokladu. Jeho zdravé sebavedomie ho potláčalo vpred. Na poste námestníka absolvoval aj zmenu režimu. Prebehli tam veľké personálne zmeny, ale on ako uznávaný odborní v zahraničí, zotrval na svojom poste. Ale tak ako všade , aj tu došlo ku veľkým zmenám. Privatizácia, rozpredávanie. Už sa nezískavali také veľké zákazky zo zahraničia. Bolo potrebné nájsť pre časť zamestnancov náhradný program Niekoľko mesiacov po nociach kreslil, počítal, vymýšľal.

Keď sa predkladali návrhy na privatizáciu, ten jeho bol vybraný ako najlepší modul. Mnoho ľudí mu fandilo. Boli to hlavne tí, ktorí videli za jeho snahou svoje pracovné príležitosti. Tak ako všade, aj tu sa začalo podľa nálad vytvárať určité skupinkovanie. Tí verní, ktorí videli zmysel v tej práci, ďalší, ktorí videli, ako by bolo vhodné ovládnuť celý ten mechanizmus a poslednou skupinkou boli tí, ktorí nepatrili nikde a všade, podľa toho ako sa vyspali.

Roky plynuli. Stále viac času strávil vo firme. Darilo sa im. Zúročili sa jeho zahraničné skúsenosti. Ale s úspechom je stále viac závistlivcov.

Každý vedel, kto s kým je jedna ruka. Až sa jedného dňa stalo, že jeho vlastní ľudia ho prehlasovali. Vtedy bol ako malé dieťa, ktorému niekto zoberie jeho obľúbenú hračku. Jeho schopnosti a technická virtuozita akoby ovädli. Zrazu nemal prečo bojovať. Samozrejme, neodstavili ho úplne, ale pri tom najdôležitejšom kormidle už nestál on. Stále častejšie ho čosi pobolievalo. On, čo celý život ani nevedel, čo je to lekár.

Raz ráno zrazu nebolo počuť jeho pravidelný rituál ani v kúpelni ani v kuchyni. Všade bolo podozrivo ticho. Občas sa mu stalo, že nadránom už nemohol späť a ráno dočítal zvyšok novín alebo si pozrel správy na teletexte. Keď som vyšla do vedľajšej izby, sedel v kresle, mal nezdravo bledú farbu. Pri pohľade na neho mi hneď bolo jasné, že nie je všetko v poriadku. Hneď som zavolala lekára. Odviezli ho do nemocnice, tu skonštatovali, že sa s ním pohrala mala srdcová príhoda. Z firmy za ním neprišiel nik.

Keď sa vrátil, vyzeralo to, akoby tam ani nikdy nepracoval. Cítil sa úplne zbytočný. Vlastne mal pocit, akoby sa tam ani nemal vrátiť. Tu sa začali ukazovať tie dlhoročné „kamarátstva“. Po pol roku prišla do firmy finančná polícia. Vraj sú v hospodárení akési nezrovnalosti. On na nich nechápavo pozeral, ale povedal si, že v čase, keď on viedol podnik, on s ním hospodáril podľa jeho najlepšieho presvedčenia. Po dvoch mesiacoch mu bolo oznámené, že chýba 1,5 milióna, a že posúvajú celú vec na ďalšie šetrenie.

On to celé nechápal. Pri ďalšom prešetrovaní začali vychádzať najavo rôzne obchodné praktiky tých, čo ho prehlasovali. Ale to už bolo neskoro. Pri prvých vznesených obvineniach si jeho srdce začalo robiť čo chcelo, iba to čo malo, nerobilo.

Odviezli ho do nemocnice. Celé šetrenie sa prehuplo do druhej polovice. Vychádzali na svetlo božie ďalšie a ďalšie skutočnosti. Menej a menej sa v tejto kauze spomínalo jeho meno. Jediné čo potom už iba hovorili, že priveľmi veril svojim ľuďom a to sa mu stalo osudným.

Dnes tu všetci stoja a tvária sa akoby sa nič nestalo. Bohužiaľ stalo, ale on im to už nepovie ...

Ani neviem, čo bude ďalej. Kopec ľudí sa tu teraz snaží mi narozprávať, ako im chýba. Aha aj tamten, ako za ním behal, keď potreboval ešte odklepnúť ten byt pre dcéru. A tá vedľa neho? Uši keby boli schopné zobraziť, čo si myslia o ich nositeľovi, tak na nej by vyzerali ako tie slonie. Načúvala vždy za dverami a potom poroznášala po celej firme. A teraz každému ide do očí rozprávať, ako jej chýba, aká je to pre ňu strata. Keby aspoň raz povedali svoj skutočný názor a pravdu.