V obývačke trónil farebný televízor, chladnička bola vždy plná a raz do roka sa rodina vybrala na dovolenku. Ich život plynul už desať rokov ako stabilizovaná rieka. Nijaké povodne, nijaké vysychanie. Pomalý prúd bez zbytočného chvenia. Občas sa pohádali, občas mali tichú domácnosť, občas sa Miro opil a doma bola scéna. Dokonca aj ich milostný život plynul v presnom rytme. Už desať rokov sa milovali každú sobotu, keď boli deti u babičky. Mali svoje obľúbené polohy, svoj zaužívaný rituál a presne stanovený cieľ tohto snaženia – orgazmus pre každého. Žili si skrátka svoj ideálny, presný a vyrovnaný život. Hlavný organizátor pokojnej domácnosti Jaroslava mala presnú predstavu aj o tom januárovom dni, kedy mala osláviť svoje štyridsiate narodeniny. Z roboty pôjde rýchlo nakúpiť, upečie tortu a večer sa s rodinou po dobrej večeri usadia k televízoru. Kolegyniam už zákusky priniesla a tak ju nemátala žiadna povinnosť. Keď prišla domov, jej predstava pokojného pečenia sa rozplynula. V obývačke stál Miro, pri ňom bol zbalený ruksak a na kresle pripravené jediné teplé nohavice, čo mala doma. „Miláčik prezleč sa, ideme na výlet.“- zaševelil. Skôr, ako ho stihla zahrnúť zbytočnými otázkami, zbehol dole do auta. Cestou sa dozvedela, že deti sú u babičky a prípadný gratulanti majú počas tohoto víkendu smolu. Kam sa vlastne zberajú sa jej zistiť nepodarilo.
Po dvoch hodinách cesty zaparkoval auto pred akousi chatou. Bola jej povedomá a pritom taká cudzia. Zrazu jej svitlo. Presne na tomto mieste oslavovali spolu jej dvadsiate piate narodeniny, práve tu „zamiesili“ na svojho prvorodeného syna. Chata prešla prudkými porevolučnými zmenami. Bola však mimoriadne útulná a navyše ešte stále nebola sprivatizovaná. To znamená, že slúžila širokej verejnosti. Jarka sa šťastne rozosmiala. Dokonca aj izbu zabezpečil Miroslav tú, v ktorej spali pred rokmi. Na stole stála nádherná kytica a len čo vošli do izby, manžel ju začal vášnivo bozkávať. Skôr ako by sa začali venovať „nemravnostiam“, na ktoré začínala mať chuť, chytil ju za ruku a zaviedol ju do reštaurácie. Na stole horeli sviečky a čakalo ju jej obľúbené predjedlo husacia pečeň. Nikdy netušila, že by jej drahý mohol byť taký pozorný a romantický. Vrcholom bol dezert. Jahodová tortička ozdobená dvoma nádhernými briliantovými náušničkami. Jaroslava sa zadúšala od šťastia. Nánosy stereotypu, v ktorom žila, z nej začali opadávať a ona sa, napriek veku, cítila ako mladučká dievčina. Po niekoľkých pohárikoch sektu začala so svojím manželom flirtovať. Vytiahla si nohu z topánky a nohou v hrubej ponožke mu začala prechádzať po nohaviciach... Obaja sa rozosmiali. Namiesto toho, aby sa rovno z reštaurácie vybrali na izbu, ju Miro vytiahol na prechádzku do lesa. Keď zbehli z cesty, oprel ju o veľký košatý strom. Zahrnula ho vášnivými bozkami. Takto sa nebozkávali, odkedy mali deti. Ich pery sa od seba nemohli odtrhnúť. Nevedeli sa nabažiť toho, takmer zabudnutého, spojenia. Odrazu mu vsunula ruku do nohavíc. Cítila jeho stúpajúce vzrušenie. Jej systematická myseľ sa síce tomuto nelogickému správaniu bránila, ale keď jej začal pod hrubým pulóvrom masírovať prsia a druhou rukou pátral po pokladoch v jej nohavičkách, neodolala. Poddala sa nezmyselnej túžbe pri kmeni stromu. Nevnímala zimu, keď jej sťahoval nohavice, nerozochvela sa od zdesenia, keď ju opieral o studenú a hrboľatú kôru nemého svedka. Dokonca jej nepripadalo poburujúce, že do nej vniká zozadu a na stojáka. Snáď prvý raz v živote pri milovaní stála, snáď prvý raz v živote vykrikovala roztúžené slová. Bunda sa jej rozodierala pri prudkom prirážaní o kmeň stromu, ale ona nedbala o nič. Iba temne vzdychala a šepkala :„ešte, ešte, neprestávaj…“. Vyzeralo to, že tie zvuky spustia lavínu. Ani nevedela, koľko prešlo času, keď si u zrazu uvedomila, aká jej je strašná zima. Nežne chytila Mira za ruku, dobre pozapínala všetky otvory na ich oblečení a vzápätí ho stiahla do snehu, kde sa začali váľať ako šteňatá. Keď mali sneh už úplne všade, rozbehli sa smerom k chate, aby si v teple zopakovali „stojáka“ a zopár ďalších figúr. V ten deň sa jej podarilo stratiť výraz „vedúcej sekretariátu“. V ten deň sa prestala báť starnutia.