Kto bol ten muž s oceľovými očami, čo sa práve isto a cieľavedome prehŕňal najtajnejšími zákutiami jej mysle a chystal sa rovnakým spôsobom zaútočiť aj na najtajnejšie zákutia jej roztúženého tela? Kde bral tú pokojnú vyrovnanosť, aroganciu a odvahu, že si ju po dvoch hodinách od zoznámenia položil na lavičku v parku a pustil sa rýchlosťou šprintéra k jasnému cieľu? Odpoveď nepoznala. Nevedela o ňom nič. Snáď iba to, že sa volá Peter a že sa čertovsky dobre bozkáva... A možno ešte to, že to nie je sen. To bola zrejme jediná vec, ktorou si bola naprosto istá. Nechápala prečo sa nad tým zamýšľa. Vlastne jej v tomto okamihu bolo úplne jedno kto je ten , kto ju drží v náručí. Mohol byť kýmkoľvek. Robotníkom /aj keď na to nevyzeral/, podnikateľom, lekárom, flákačom... Dokonca aj v prípade, že by bol sám Diabol, v jednej zo svojich podôb, nedokázala by mu odolať. Na Diabla bol však príliš voňavý a nežný.
Jeho ruky nenaliehali. Prechádzali po jej tele s láskavým pochopením. Pomaly, tak ako matka ukladajúca svoje deti na spánok, jej rozopol kabát, blúzku, podprsenku. Každý kúsok pedantne zložil. Potom k nim priložil nohavice, pančušky a nohavičky v jednom. V jeho dotykoch nebola naliehavosť, ani nenásytnosť, typická pre väčšinu mužov. Odrazu bola na lavičke nahá. Vonku bolo päť stupňov nad nulou. V okolí parku zúril všedný deň. Život pulzoval na polovičné obrátky. Zmrákalo sa.. Nebola jej zima a nič sa jej nezdalo čudné. Mala pocit, že sú neviditeľní. Hoci on bol ešte stále oblečený, každý dotyk jeho prstov, jeho pier, jeho jazyka ju rozpaľoval na sto stupňov. Odrazu to nevydržala. Ako zmyslov zbavená sa vrhla na jeho vlnený kabát, potom mu trasúcimi rukami rozväzovala viazanku. Jeden z gombíkov na košeli nevydržal jej nápor, keď sa mu ju snažila strhnúť z tela. Jej horúčkovitá aktivita ho nevyviedla z miery. Nezmenila nič na jeho pokojných, cieľavedomých pohyboch. Jeho ruky ďalej tancovali po jej prsiach a bokoch. Keď sa mu vrhla na opasok, nastala malá zmena. Skôr ako ho zbavila nohavíc, prenikli jeho prsty do jej tela.
Mala chuť volať „Ešte, prosím.“ „Rýchlejšie!“ Nič sa nezmenilo, vyzeralo to, akoby sa jeho prsty pohrávali s jej lonom úplným omylom. Tváril sa, akoby sa nechystali na náhodný sex na lavičke, uprostred zimy, v centre mesta. Ten jeho pokoj ju fascinoval. Jej myseľ prestala triediť myšlienky. V systéme nastala chyba. Pred očami mala červenú hmlu a v mozgu jediný nápad. Zajazdiť si na modeli s dobre skonštruovanou rýchlostnou pákou. Keď sa na neho chcela posadiť, v momente, keď bola iba pár centimetrov od cieľa, zadržal ju. Ani v tomto geste nebolo naliehanie. Bola v ňom istota. Príkaz. Niečo ako: Rozhodol som. Podriadila sa.

Na chvíľu prestala s divokou aktivitou. Vtedy sa od nej na pár sekúnd odpútal. Tváril sa ako chyžná v hoteli Hilton, keď precízne rozkladal na lavičku jej kabát. Potom si cez plecia prehodil ten svoj. Akoby bola súčasťou upratovania, tak ju chytil za zadok. Celkom neosobne., sťa aranžér manekýnku z výkladu, tak ju položil na kabát a potom bez náhlenia odrazu do nej, v absolútnom tichu, vnikol. Pár sekúnd trvalo jej telu, kým pochopilo. Na pár sekúnd nad lavičkou zastal čas. Do behu sa pustil na vlnách jej dychu. Pohyb ich tiel ho poháňal. Kmitali ako keby túžili dohnať zameškanú večnú sekundu. Vietor posúval po parku zabudnutý list. Neďaleko zabrzdilo auto. Jej telo nevydržalo dlhšie čakať. Prasklo vo švíkoch a rozpadlo sa na malinké čriepky, ktoré sa rozleteli vesmírom. Zo zotrvačnosti ešte chvíľu pohybovala bokmi. Hore dolu, hore dolu. Vesmírny rytmus plodenia a splývania. Prastará hra z minulosti zabezpečujúca budúcnosť. Hra opakujúca sa miliardy liet. Stará ako ľudstvo a predsa vždy znovuzrodená. Nekonvenčne vytiahnutá z akáši. Z večnej pamäti sveta. Pre moment. Pre prítomnosť. Cítila ako aj on zaniká v jej tele. Bol prítomný v jej tepe. Splynul s ňou ako rieka s morom.

Vlasy jej viseli na zem medzi dvoma kabátmi, obloha jej podávala ruku, päty hviezd ju šteklili na nose. Zdalo sa jej , že oni dvaja dnes privolali jar. Znova ju obliala horúčava. Opäť v nej vybuchla bomba. Explózia ju celú pohltila. Hoci ležala v tej istej polohe, ktorú používal každý piatok jej konzervatívny manžel, ešte nikdy nezažila to, čo dnes. Možno to zariadil osud, že sa to stalo práve vtedy, keď sa chcela ísť liečiť z frigidity. Paradoxom bolo aj to, že sa to stalo na tom istom mieste, kde v lete sedávala so svojou malou dcérkou. Kým si predstavila jej sladkú tváričku, rozochvela sa po tretí raz vo vlne vybuchujúcich orgazmov. Film života jej preletel rozkrokom. Chvíľu sa chvela ako malé dievčatko a chvíľu ako veľmi, veľmi dospelá žena. Zostal na nej ležať už iba pár sekúnd. Bolo to veľmi neintímne. Kým jej žeravé vnútro schladil vánok, bol z nej dole. Pevne pritisol pery na jej ústa a pomaly sa začal obliekať. Ticho a sústredene. Tak, ako to robia športovci po zápase, keď sú ešte plní dojmov. Herci vravia, že sú v „ajfri“. Súčasne jej podával veci. Napokon jej pomohol do kabáta. Starostlivo jej ho zapol až pod krk. Potichu kráčali studeným parkom. Na konci ulice jej z mobilu zavolal taxík. Keď nastupovala, posledný raz zacítila vôňu jeho kolínskej. Ako od Lagerfelda. Jedinečná. Ako celý tento večer. Bol jej súdený alebo ho životu potajomky ukradla?