Podišla k nemu. Privinula sa odzadu. Chcela ho pobozkať na krk. Nedočiahla. Usmial sa a pootočil hlavu. Koketne sa na neho pozrela a s úškrnom na tvári sa presunula nabok. Prestal krájať a vpustil ju do náručia. Pobozkala ho a silne sa k nemu privinula. On ju zovrel v objatí. Privrela oči. Rozplynula sa v opare jeho vône a tepla.

„Milujem Ťa,“ šepla.
„Aj ja teba, potvorka,“ odpovedal.

Po chvíli cítila, ako sa jeho objatie uvoľňuje a jeho pohľad pátra po nedokrájanej zelenine. Rýchlo ho pobozkala. Opätoval bozk. Nič viac však nenasledovalo.

„To bolo všetko“? Spýtavo sa na neho pozrela.

„Prepáč miláčik chcem dokončiť ten šalát“, povedal on.
Sklamane na neho pozrela.
Zbadal to. „Potom to môžeme dokončiť“, povedal.

Sklopila zrak, aby nevidel ako veľmi sa jej to dotklo. Potichu odišla.

Bolo klasické sobotňajšie predpoludnie. On varil, ona upratovala. Nenávidela víkendy, keď musel pracovať. Vedela, že keď sa naobedujú, odíde a príde až večer. Unavený a bez nálady.

Keď odišiel, zostalo v byte prázdno. Bolo jej smutno. Uvažovala nad tým, prečo práve on musí tak často pracovať. Tých pár dní, ktoré občas strávili niekde mimo mesto,  alebo prechádzkami, či obyčajným leňošením v posteli, si už ani nepamätala.

Zrazu zbadala na stole diár. Už dlhšie si v ňom zaznamenávala svoje pocity. Vždy len pár slov. No ona vedela, čo jej budú pripomínať. Prezerala si posledné záznamy. Musela dlho listovať, kým narazila na posledný.

„Ach, je to už tak dávno,“ vzdychla. „Už dva mesiace sme sa nemilovali.“ Vyslovila to pomaly, akoby tomu nechcela uveriť. Zacítila akúsi slabosť. Chcelo sa jej plakať. Nechcela však podľahnúť. Čo bude robiť? Ako to môže zmeniť? Zrazu dostala nápad.

Rýchlo sa obliekla, schmatla tašku a kľúče a vybehla z bytu. Usmievala sa keď kráčala po ceste vedľa domu. Urobí večeru, kúpi víno, ktoré má tak rád a oblečie si to nové spodné prádlo, čo už pár týždňov schováva v komode. Toto určite zaberie.

„Konečne sa budeme milovať.“ Opakovala si v duchu. Snáď stokrát. Tak veľmi tomu chcela veriť.

Kúpila zemiaky, mäso, zeleninu. V hlave si premietala recept. Urobí francúzske zemiaky. Tie má tak rád.  V obchode s vínom si dala poradiť. Pred nejakým časom uzatvorila s predavačom tichú dohodu. Ona mu povedala, čo majú radi a o svojich zásadách. On jej vždy navrhol pár možností. I teraz, keď víno balil do jemného papiera, sa obaja usmievali nad spoločným výborným výberom. Kývla mu na rozlúčku a šťastná sa ponáhľala domov. Pripraviť sa na večer.

Ešte pracovala, keď prišiel.
„Varila si?“ Zaznela z chodby otázka miesto pozdravu.
Usmiala sa a išla ho privítať. „Áno srdiečko. Chcela som Ťa prekvapiť.“

Pobozkal ju. „Mám dosť.“ „Dnes sa mi nedarilo,“ povedal a pomalým krokom vošiel do kuchyne. Bol nahnevaný. Mrmlal niečo o nepodarenom popoludní a nedokončenej práci.

Chytila ho za ruku a pobozkala ju. „Je mi to ľúto moje. Snáď sa vám to zajtra podarí dokončiť,“ dodala. 

Otvorili víno a spoločne prestreli na stôl. Večera sa podarila. Cítila, že víno a jedlo mu zlepšili náladu. Uprene sa na neho zadívala. Mala pocit, že práve nastala tá správna chvíľa.

„Dnes by som sa chcela s tebou milovať,“  povedala zrazu.
Zodvihol hlavu a nenadšene odpovedal:. „no môžeme.“

Večer pomaly plynul. Popíjali víno. V televízii dávali jeden z tých klasických víkendových, nenáročných filmov. Ležali vedľa seba.

„Tak veľmi si mi cez deň chýbal,“ priznala sa. Usmial sa a pritiahol si ju bližšie k sebe.

Jeho telo ju vždy tak veľmi vzrušovalo. Otočila sa tvárou k nemu. V očiach sa jej zračila túžba. „To víno je silné,“ poznamenala žartovne.

„Áno, dobre si vybrala srdiečko,“ usmial sa.

Pritisla sa k nemu a začala ho náruživo bozkávať.
„Mám pre teba prekvapenie,“ povedala. „Pozri!“
Ako mačka ladne vyskočila a zahasila svetlo. Jemne kývajúc bokmi si pomaly zobliekla tričko a nohavice. Spodné prádlo bolo biele. Čipky svietili v tme a podčiarkovali belosť jej širokého úsmevu. Obláčik jemnej vône zaplnil miestnosť. Zostala pred ním stáť a načiahla ruku. „Poď prosím so mnou, láska,“ šepla.

Zodvihol sa a šiel za ňou do spálne. Tak veľmi po ňom túžila, že keď zacítila dotyk jeho nahého tela, skoro sa rozplakala. Horúce, voňavé, pokryté jemnými chĺpkami. Privinul sa k nej a mocne ju zovrel v náručí. Rukami pátral po jej tele a bozkával ju na šiji. Trela sa o neho. Vedela, že ak nebude dostatočne aktívna, zase príde sklamanie.

Jeho neha však postupne ochabovala. Zrazu len ležal. Zvierajúc ju pevne v náručí, vdychoval jej vôňu. Cítila že zaspáva. Oči jej zvlhli slzami. Vymanila sa z jeho objatia. Nevnímala nič. Ani jeho mrmlanie z polospánku. Vybehla rýchlo z izby. Našla pohár s vínom. Upíjajúc z neho sa schúlila na pohovke v obývačke. Plakala dlho. Tak dlho, kým ju plač natoľko neunavil, že zaspala.

Zaklopala. Otvoril usmievavý pán v stredných rokoch.
„Dobrý deň, Katka.“  Nečakal ani na odpoveď a dodal: „Vyzeráte unavená. Stalo sa niečo?“

„Dobrý deň pán doktor,“ povedala potichu. „Nie, nie. Nič sa nestalo. Len je toho na mňa v poslednej dobe akosi veľa.“

„Prosím sadnite si,“ a rukou ukázal na prázdnu stoličku oproti.
„Tak ako sa máte? Čo vás trápi,“ zverte sa mi.

„Ďakujem za opýtanie, bolo to i lepšie. Vy viete, pán doktor že už dlhšie túžim po dieťati,“ prešla priamo k veci.

„A hovorili ste o tom s partnerom?“ Skočil jej do reči, lekár.
 
„Áno, viackrát sme o tom hovorili. On veľmi túži po deťoch.“
Lekár sa zatváril začudovane. „A kde je potom problém, Katka?“

Videl, ako sa zahniezdila v kresle. Preložila ruky do lona a pohľad uprela do zeme.
„Viete pán doktor, v poslednej dobe s partnerom skoro vôbec sexuálne nežijeme. Nemiluje sa so mnou,“ povedala smutne. „Mám pocit, akoby vždy hľadal možnosť, ako sa tomu vyhnúť.“

„Ale nesprával sa vždy tak, pravda.“ Opýtal sa lekár skoro otcovsky.

„Nie, na začiatku to bolo nádherné, usmiala sa. Spomínala.
„Premilovali sme sa i celé víkendy. Potom to postupne ustávalo. Jeho túžba akoby chladla. Neviem, či mu náš vzťah zovšednel, alebo...“ Zamyslela sa a po chvíľke dodala: „viete často príde domov unavený. Práca ho akosi veľmi ničí.“

Odmlčala sa.
Videl, že chce ešte niečo povedať. Niečo, čo ju taží oveľa viac ako partnerova pracovná vyťaženosť. „Čo sa deje, Katka. Vy mu neveríte, že je unavený? Vy si myslíte, že ste na vine vy, pravda?“

Cez pery sa jej predral tichý vzlyk. „Áno“, šepla. Premohla ju slabosť a zachvela sa. Slzy držala na krajíčku. Súcitne jej podal papierové vreckovky a odvrátil tvár. Akoby ho na chvíľu zaujal svet vonku. Za oknom ordinácie. 

Keď sa trochu ukľudnila začala rozprávať.

„Viete pán doktor, náš vzťah nie je úplne perfektný, ale snažíme sa.“ Usmiala sa. „Dokonca môžem povedať, že sa už dosť dobre poznáme. Žijeme spolu približne tri roky. I keď v poslednej dobe obaja dosť pracujeme, vždy sa snažíme nájsť si čas na seba. Podporujeme sa vzájomne. Máme dokonca i spoločné záujmy. Milujeme jeden druhého, o tom som presvedčená. Ale...“ Zotrela si slzy a slabým hlasom dodala: „...náš sexuálny život proste akosi nefunguje.“ 

„Prečo si myslíte, že nefunguje, Katka? Položil otázku lekár. „Zmenil sa jeho prístup k vám v poslednej dobe? Alebo pozorovali ste u neho nejaké zmeny?“

Ani nie. Je ku mne milý, pozorný a láskavý ako predtým. Len jeho pohľad na intimitu sa akosi mení. Smutne sa usmiala a pokračovala. On nikdy nebola nejaký preborník, ak viete, čo chcem povedať.
Lekár sa usmial a kývol na súhlas.
Nikdy nestaval sex na prvé priečky svojho rebríčka. Akoby nikdy nebol pre neho taký dôležitý, ako napríklad pre iných mužov. Vzdychla. Nevadilo mi to. Pokiaľ sa so mnou miloval.
Znova zacítila ako sa jej chveje celé telo. Už tak dlho ju to trápilo, že sa často nevedela ovládať. Lekár to zbadal a rýchlo jej podal pohár vody. Zaďakovala.

Kým pila, prerušil jej rozprávanie otázkou. „A skúšali ste sa s ním o tom porozprávať? Vysvetliť mu, čo cítite? Poukázať na vaše potreby?“

„Skúšala som asi všetko, povedala rezignovane.“ Z hlasu jej bolo počuť, že i keď to nechce pripustiť, akoby to už dávno vzdala. Posmelil ju posunkom, že má pokračovať.

„Veď to poznáte. Žena hľadá najprv chybu u seba. I ja som sa bála, že už nie som pre neho dostatočne atraktívna. Alebo, že si niekoho našiel. Ale to nebola pravda. On sa o žiadne ženy nezaujímal. Najprv nechcel o sexualite ani hovoriť. „

Lekár prekvapene zdvihol obočie. „A čo ste spravili, Katka?“

„Hm, to bolo veľmi zlé obdobie. Plakávala som, kričala. Alebo som sa s ním nerozprávala. Zničená vlastnými pocitmi som utekala z domu. Radšej som dlho nakupovala, či veľa pracovala. Snažila som sa zamestnať svoju myseľ. „
„Vedela som, že to nie je riešenie. Tak som zozbierala všetku svoju odvahu a posledné zvyšky sebadôvery a povedala som si, že to skúsim úplne inak. Cítila som sa ako vedec, ktorý robí nebezpečný pokus. Buď objaví niečo veľkolepé, alebo vyletí do vzduchu i s celým laboratóriom.“

Obaja sa zasmiali jej prirovnaniu. 
 
„A čo ste teda urobili, Katka?“ Zvedavo sa spýtal lekár.

„Jednoducho som začala som byť oveľa aktívnejšia.“ Odpovedala.
„Vyskúšala som asi všetky tie veci, čo odporúčajú odborníci, ženské časopisy či priatelia a známi. Experimentovanie, rôzne formy predohier, dobré víno a jedlo, pohodové chvíle, spoločné koníčky, afrodiziaká a rôzne iné veci. Mám pocit, že keby som mohla, tak za žraločiu chrupavku by som šla i na lov žralokov.“ Obaja sa zasmiali.

„Snažila som sa o organizovanie spoločných víkendov. Mnohokrát sme sa otvorene rozprávali o našich predstavách a potrebách. I o tom, že obaja túžime po deťoch. Dokonca som kúpila i zopár kníh. No veď viete, také čo vám pomôžu zmeniť stereotyp.“ Nesmelo sa usmiala.
„Nakoniec som skúsila som i byť pasívna. Netlačiť na neho. Prenechať aktivitu jemu. Nič nepomáhalo.„
Zamyslela sa. „Ale akosi už nemám silu. Cítim, že mi chýba dôležitá súčasť vzťahu. Chýba mi on, ako muž. „ Stíchla.

„To vás celkom chápem Katka,“  prerušil ticho lekár. „A ako on vysvetľuje svoj postoj? Svoje správanie?“

„Tvrdí, že ma miluje a predsa netúži po mne ako po žene. Vždy mi povie, že jemu stačí neha. Schúli sa mi v náručí a nechá sa hladkať. Viem, ako veľmi mu na mne záleží. Cítim to, keď sa ku mne pritúli večer v posteli a pevne ma zovrie v náručí. Viem, že v tom okamihu som ja jeho svetom a on je mojím. Vždy mám pocit, že pre neho je práve tento okamih, akoby forma dokonalého splynutia.“
 
Odmlčala sa. Zrazu si uvedomila, že tie vypovedané pocity sú ničivejšie ako hurikán. Ťaživá bolesť jej šialene tlačila na hruď. Rozplakala sa.  

Lekár vzdychol. Pozrel na svoju pacientku. V jeho očiach sa zračila ľútosť. Akoby vedel, čo sa deje. Akoby sa snažil povedať, že i keď by veľmi chcel pomôcť, toto je práve jeden z tých beznádejných prípadov. Kde je veľmi ťažké pomôcť.

Nečakala, kým jej niečo odpovie. Pokračovala i cez slzy. „Ale mne to nestačí. Včera som to už nezvládla. Hambím sa za svoje správanie, ale nevedela som sa ovládať. Vykričala som mu, že on nepotrebuje ženu, ale matku.“

Lekár zdvihol obočie a prekvapene pozrel na svoju pacientku. „Ako to. Katka? Prečo vás napadlo práve toto?“

„Pretože potrebuje iba nehu. Aspoň on to tak prezentuje. Potrebuje pocit, že ho má niekto rád. Vyžaduje si moju pozornosť, náklonnosť, starostlivosť. Často si ľahne do môjho náručia a nechá sa hľadiť. Pripadá mi ako malé dieťa, ktoré túži po istote a teple matkinho lona.“

Lekár sa zahniezdil na stoličke. Práve mu došlo, že to bude ťažšie ako si myslel Pomaly povedal. „Je mi to ľúto, Katka. Mám však pocit, že on to tak necíti. Predpokladám, že si neuvedomuje, ako sa správa. On to asi nevidí ako vy. I keď mu to budete vysvetlovať,  asi vás nepochopí.

Prikývla. „Máte pravdu,“ pán doktor. „Vždy sa na mňa tak zvláštne pozerá, že o čom to zase hovorím. Podľa neho je všetko v poriadku. Len ja som príliš žiadostivá. Vykrivila pery a ironicky dodala. Neviem, či sa to môže nazvať vôbec žiadostivosťou. Keď sa partner s vami miluje raz za mesiac, alebo raz za dva mesiace. A vy ho prosíte, aby to bolo aspoň dvakrát do mesiaca.“

Cítil, že je nahnevaná. Vedel, že hnev nikomu nepomôže. Tak začal uvažovať nahlas.

„Chápem vaše rozhorčenie, Katka. Viete, je tu taká možnosť, že on niečo podvedome hľadá?“

Začudovane na neho pozrela. V očiach sa jej zračila nedôvera. Preto rýchlo pokračoval.

„Niečo, čo nedostal ako malé dieťa. Kde mal pocit, že práve o to bol ukrátený. Možno niečo zanedbali rodičia. Pracovná vyťaženosť, nedobré rodinné zázemie, prísny kritický otec, pre ktorého nebolo nič dostatočne dobré. Alebo neprístupná matka.“ Začal rovádzať svoje úvahy lekár.

Zamyslela sa. „Viete, že i mňa to občas napadlo. I ja som mala niekedy taký pocit. Hlavne keď som vnímala jeho odmeraný postoj k rodičom.“

„Áno, nedostatok rodičovskej lásky a pozornosti može zanechať hlboké stopy,“ pokračoval lekár. „I on môže mať takéto rany. Ktoré sa ešte úplne nezahojili.  A možno ešte stále alebo práve teraz u vás hľadá na ne náplasť.“
 
„V súčasnosti je to bežný jav. Keď sa obzriete okolo seba, koľko vašich známych má problémy vo vzťahu? Koľko ľudí má pocit, že i keď sa snažia nevedia vybudovať pevný a vyvážený vzťah. Koľkí z nás majú strach si vybudovať vlastnú rodinu, lebo ich rodičia sa rozviedli. A oni nechcú toto isté spraviť ich deťom. Iní zase v honbe za kariérou, peniazmi, lepším postavením, doslovne odkladajú svoje deti do zariadení, ktoré majú nahrádzať rodinu. Ale ako sa dá nahradiť pozornosť, opateru, lásku matky a otca. Bezpečie domova?“

Otázka zostala visiť vo vzduchu.
Nič nepovedala. Lekár sa nadýchol a pokračoval.
„Mám pocit, že dnešná doba priniesla so sebou zvláštny fenomén. Generáciu dospelých detí hľadajúcich lásku.  Dospelí, čo sa nevedomky vracajú do detských čias a túžia po pozornosti matky či otca. Asexuálni ako deti, túžiaci iba po nehe a náklonnosti.  Nehľadajú to však u svojich rodičov, ale u vlastných partnerov. A tí sú potom zmätení. S nepochopením sa zmietajú vo víre otázok. Nevedia, čo sa deje.  Mám pocit, že i vás pohltil taký vír. “ Dodal súcitne.

Na chvíľu sa odmlčal. Pozoroval výraz jej tváre. Keď videl, že nedokáže nič povedať, pokračoval.
„Je to ťažké, Katka. Ale môžete ho priviesť ku mne. Môžem sa s ním porozprávať. Určite nájdeme nejaké riešenie.“

Pozrela sa na neho. V jej očiach bolo vidieť sklamanie a beznádej. Už nevládala nič povedať. Rozlúčili sa. Keď zatvoril dvere oprela sa o stenu. Cítila sa taká slabá. Nasadila si tmavé slnečné okuliare. Nechcela, aby všetci videli jej stratenosť. Myseľ jej horlivo pracovala. Ako mu má povedať, čo práve zistila. Ako mu povedať, že možno on je chybný článok ich vzťahu. Alebo sa len ona nevie s niečím vysporiadať? Prečo stráca silu? Je sexuálna stránka vzťahu naozaj tak dôležitá? Zodvihla hlavu a pozrela sa hore. Akoby čakala na radu.

„Nesmiem to vzdať. Musím na niečo prísť,“ šepla pre seba.

Myšlienky splynuli s ruchom ulice. Nechala slnečné lúče, aby jej hľadili tvár. Kráčala rýchlo. Domov. Za ním.