Francúzsky módny návrhár Louis Reard do nich po prvý raz obliekol 5. júla 1946 tanečnicu Micheline Bernardiovú, ktorá mu poslúžila ako modelka. Len o štyri dni neskôr odpálili Američania na tichomorskom atole Bikini atómovú bombu. Reard pre svoj výtvor naschvál použil meno zničeného ostrova. Hoci sotva zahalená modelka už bola dostačujúcou zárukou škandálu. Keďže Američania sa vždy tešia zo svojich úspechov, aj keby šlo o atómové bomby, pán Reard tým chcel iba naznačiť, že vecička zložená z dvoch častí, ktorá skromne zakrýva ženské telo bude bomba. Módni tvorcovia vtedy pravdepodobne ani netušili, že dvojdielne kožené oblečenie na kúpanie je znázornené aj na sicílskej mozaike zo 4. storočia...
Isté je, že nosenie bikín považovala spoločnosť v 50.rokoch za nemravné nielen v prvých mesiacoch po parížskej premiére, ale aj v ďalších rokoch a podľa toho k nim aj pristupovala. Prudérna Amerika sa tvárila šokovane a dokonca aj duchom omnoho slobodnejšie Európanky, boli natoľko zdržanlivé, že dvojdielne plavky sa ešte v prvej polovici päťdesiatych rokov objavovali na plážach len veľmi zriedka.
O obrat sa postarala až Brigitte Bardotová – kultová herečka a symbol rozmarnosti, ktorá sa v roku 1956 /desať rokov po ich uvedení/ objavila na plagáte filmu A Boh stvoril ženu v bielych bikinkách. Úplnému prelomu bikín pomohol agent Jej Veličenstva – James Bond. V prvej bondovke z roku 1962 s titulom Doktor No sa ako novodobá Venuša vynorila z mora herečka Ursula Andressová a bolo definitívne rozhodnuté. Bikiny sa vydali na víťazné ťaženie po celom svete. Dievčatá v dvojdielnych, veľmi skromných plavkách ovládli titulné stránky časopisov a pláže Talianska, Španielska a Francúzska sa zaleskli nahou pokožkou.
V upätejších anglosaských krajinách to mali plavky pozostávajúce z podprsenky a nohavičiek ešte o čosi ťažšie. Britský časopis Moderné dievča ešte v polovici 60. rokov varoval: ,,Je zbytočné mrhať látkou na vec, ktorá sa volá bikiny. Nie je pravdepodobné, že dievča, ktoré má vkus a slušnú výchovu, by si oblieklo čosi podobné.“ Množstvo verejných pláží, najmä na severovýchode Spojených štátov, miniatúrne plavky dlho zakazovalo. Americký novinár Rudi Gernreich aj napriek tomu už vtedy prorokoval, že onedlho si ženy nebudú zahaľovať už ani prsia. Nič nového pod slnkom, v Biblii sa tom hovorilo už pre 2000 rokmi. V roku 1964 paparazzovia odfotili na Bahamských ostrovoch prvé monokiny – istá modelka a jej priateľka si zobliekli vrchný diel plaviek. O úplnú slobodu v tomto smere (čiže hore aj dolu bez) sa postarali deti kvetov – hippies. V okamihu, keď sa sloboda nudizmu stala takmer samozrejmosťou, nastal pravý opak. Celé plavky prežili v 80.rokoch triumfálny návrat.

A dnes? Máme absolútnu slobodu – môžeme sa vyhrievať na slniečku v celých plavkách bez toho, aby nás označili za prudérne, alebo si zvoliť dva skromné pásiky látky aj bez toho, aby na nás ukazovali prstom. Keď máme odvahu, vkus a dobrú figúru, môžeme jeden z pásikov odložiť. Ak nám ostane na tele iba spodná časť nazývaná tanga, sme už len krôčik od úplnej nahoty. Tú však smieme beztrestne ukazovať iba na nudistických plážach. Je jasné, že bikiny sa do dôchodku nechystajú. Skôr pestované dôchodkyne sa chystajú do bikín.