Príspevok čitteľky Lucie:

Júliin príbeh

Zavrela oči a povzdychla si. V nose cítila slanú vôňu mora, nohy jej v pravidelných intervaloch obmývali drobné vlnky, jemný vánok sa jej hral s vlasmi, ktoré ju šteklili na pleciach. Milovala, keď sa jej niekto hral s vlasmi. Pousmiala sa, spomenula si, ako sa jej s vlasmi rada hrávala spolužiačka na gymnáziu, ktorá sedávala v lavici za ňou. Vždy vravievala, že aj ona by také chcela mať- svetlé, vlnité a husté. Dnes vlastní hotel v Rakúsku a nevideli sa od poslednej stretávky pred tromi rokmi...

„Ach, aké bolo vtedy všetko jednoduché a krásne. Jediné naši starosti boli chlapci, móda a písomky. Aspoň na jeden deň sa vrátiť do školských lavíc...,“myslela si Júlia. „Mami, mami!,“ niť spomienok pretrhol detský hlások. Júlia otvorila oči a uvidela svojho 4-ročného syna, ako beží po pláži  s niečím v ruke smerom k nej. „Pozri, čo som našiel,“ dychčal chlapček a otvoril rúčku. Júlia sa usmiala: „To je teda krásna mušľa. A aká je veľká! Dáš si ju doma na poličku, dobre?,“ Chlapček nadšene prikývol a kým zase odbehol, stihla mu postrapatiť zlatisté kučierky, ktoré zdedil po nej. Chvíľu ho pozorovala, ako behá vo vode po členky a špliecha všade navôkol a opäť sa zamyslela.V spomienkach sa vrátila späť na strednú školu. Vtedy si svoj život predstavovala úplne inak. Snívala o tom, ako vyštuduje medicínu a bude pomáhať chorým. Nebola si celkom istá, no rozmýšľala nad tým, že ak bude po štúdiu dostatočne psychicky silná, chcela by pôsobiť na detskej onkológii. Chcela žiť v útulnom domčeku, s mužom, tromi deťmi a psom a mať okolo seba hŕbu priateľov. „No, ale som dopadla,“ trpko si pomyslela. Pravda, časť z jej sna sa splnila. Mala zdravého a krásneho syna, muža, pár priateľov a psa. Ale nebola šťastná.

Dnes má 27 rokov a pred piatimi rokmi sa jej život doslova obrátil hore nohami. Čakali ju posledné dva ročníky štúdia medicíny, leto bolo v plnom prúde a za našetrené peniaze z celoročnej brigády v kaviarni si spolu s partiou kamarátov zaplatili dovolenku v Chorvátsku. Šestica mladých ľudí si vychutnávala leto plnými dúškami. Bývali v stanoch, no pripadalo im to ako ten najdrahší hotel. Každý deň sa kúpali, športovali, stopom precestovali celý ostrov a večer chodievali do miestnych krčmičiek na pivo a zmrzlinu alebo na diskotéku. Júlia každé ráno vstala ako prvá a kráčala popri pláži do neďalekého mestečka na nákup. Nemali príliš veľa peňazí, ale čerstvé pečivo si dopriali každý deň. Niekedy s ňou šla kamarátka Zuzka, no v to osudné ráno sa Zuzke nechcelo, a tak šla sama. Cestou rozmýšľala, či bude v pekárni opäť ten predavač, ktorý sa na ňu každé ráno tak krásne usmieval...Vošla dnu a do nosa jej udrela vôňa čerstvého pečiva. Rozhliadla sa po obchodíku a hneď ho zazrela. Srdce jej podskočilo a divoko sa rozbúchalo. Práve podával papierové vrecko s pečivom zákazníkovi. Zrazu zdvihol zrak a oči sa im stretli. Usmial sa a Júlia tiež. Bol naozaj veľmi pekný a príťažlivý. Mal dlhšie tmavohnedé vlasy, ktoré sa mu krútili po celej hlave, snedú pleť, bol vysoký , mal atletickú postavu a jeho čokoládovohnedé oči pôsobili na Júliu ako magnet. Lámanou angličtinou sa jej spýtal, čo si praje. Horko- ťažko si vypýtala chlieb a niekoľko ovocných koláčikov. Zrazu sa jej zakrútila zem pod nohami a oblial ju studený pot. Nevidela nič, len čierne fľaky. Viac si nepamätala. Prebrala sa v cudzej posteli a vôbec netušila, kde je. Bola prikrytá ľahkou plachtou s výšivkami. Trošku sa podvihla na lakťoch a obzerala si izbu. Zariadenie bolo jednoduché a staromódne, nad posteľou visel krížik a nad dverami bol obraz Panny Márie. V strede visela zo stropu mucholapka plná múch. Premkol ju strach, že ju uniesli. Chcela rýchlo vstať a utiecť, no zrazu sa otvorili dvere a stál v nich on- predavač z pekárne. V rukách niesol vodu s ľadom a mokrý uterák. Po anglicky jej prikázal, aby ostala ležať. Vysvetlil jej, že odpadla a  teraz je v dome jeho rodičov. Júlia sa zľakla. Nikdy predtým neodpadla. Vysvetlil jej, že v takej horúčave je to bežné, že sa nemusí ničoho báť. Uvedomila si, že dnes bolo naozaj mimoriadne horúce ráno a ona ešte nič nepila. Veď v škole sa o následkoch nedostatku tekutín učili...Odpila si z vody a on jej na čelo priložil uterák. Cítila, ako sa jej vracajú sily. „Som Adrián,“ predstavil sa. „Júlia,“ odpovedala a slabo sa usmiala.
  
Striaslo ju od zimy. Slnko už pomaly zapadalo. Obzrela sa po pláži, ale svojho syna nikde nevidela. Premkol ju strach. „Dávidko! Dávid!!!“ Zrak jej padol na pokojnú hladinu mora a zovrelo jej žalúdok. Do očí jej vyhŕkli slzy. Zrazu začula: „Mami, tu som!“ Otočila sa a nesmierne sa jej uľavilo. Dávidko bežal smerom k nej. Vložil svoju malú rúčku do jej dlane a povedal: „Poďme už domov. Som hladný ako vlk!“ Zasmiala sa a odvetila: „Jasné, ideme , ty môj hladoš. Poobede som spravila palacinky. Dáš si?“ „Aj s čokoládou? A so šľahačkou?“ vyzvedal chlapček. „S čím len budeš chcieť,“ veselo odpovedala. Vykročili spolu ruka v ruke smerom ku schodíkom, ktoré viedli z pláže. Teraz ich čakalo stúpanie hore strmým kopcom k ich domu. Júlia chcela bývať priamo pri mori. No Adrián bol neoblomný a jeho rodičia tiež. Majú dostatočne veľký dom aj pre Adriána a jeho rodinu. Márne mu vysvetľovala, že samým by im bolo oveľa lepšie. Neustále svokrine zasahovanie do ich života ju privádzalo do šialenstva. Ale jemu  nepripadalo nič zvláštne na bývaní s rodičmi a nevidel žiadny dôvod, prečo by sa mali sťahovať bližšie k moru. A okrem toho, od mora by to mali ďaleko do rodinnej pekárne v centre mestečka. Júlia sa po tých rokoch už vzdala akejkoľvek nádeje, že by sa mohli osamostatniť. A pritom financií mali dosť...
  
Zadychčaná otvorila bránku a vošla do záhrady. Vdýchla ťažkú vôňu kvetov, ktoré pestovala svokra, prešla popod prístrešok z viniča okolo okien svokrovcov. „Prosím, nech si ma nevšimne, naozaj nemám náladu na jej reči o tom, kde som zase bola...“ Tentokrát  sa jej želanie splnilo. Vzala Dávidka na ruky a svižne vybehla schody na poschodie domu, kde bol malý bytík, v ktorom bývala ona s Dávidkom a Adriánom. Vošla dnu a rýchlo zapla klimatizáciu. Adriánova mama nechápala, na čo im je klimatizácia a rozčuľovala sa, že sú to zbytočne vyhodené peniaze za elektrinu. Vtedy sa Adrián  prvýkrát a žiaľ, aj naposledy, postavil na Júliinu stranu. Vedel, ako zle znáša horúčavy a tu, na juhu Chorvátska, teplota v letných mesiacoch málokedy klesne pod 30 stupňov.
  
Poslala Dávidka do kúpeľne, aby si umyl ruky a zatiaľ mu pripravila tanier s palacinkami a pohár mlieka. Pozrela sa na hodinky. Bolo skoro osem hodín a vonku už sa zošerilo. Bol koniec augusta. Neznášala koniec leta, pretože s letom odchádzal z ich malého mesta aj akýkoľvek život. V septembri už na dovolenky chodievali len dôchodcovia. Tento rok mala ešte o jeden dôvod menej na to, aby sa tešila. S rodičmi a sestrou sa stretávala dvakrát za rok. V lete chodievali na dva týždne oni k nej, v zime zase ona s Dávidkom k nim domov. Adrián bol na Slovensku len raz, ešte keď bola tehotná. Bola zima ako z rozprávky, všade sneh a mráz. Adrián, ktorý takú zimu nikdy predtým nezažil, hneď ochorel a odvtedy na Slovensku nebol. No tento rok bola mama po operácii nohy, sestra pracovala v Anglicku a otec by sám neprišiel. Jedinou útechou jej bola kamarátka z vysokej školy Monika, ktorá tu strávila aj s priateľom dva júlové týždne. Júlia sa už dávno nemala tak krásne. Cez deň sa kúpali, chodili na výlety, večer na diskotéky a niekedy s nimi šiel dokonca aj Adrián, hoci jeho mama túto zábavu vôbec neschvaľovala. Júlia mala pocit, že znovu žije. No Monika mala na Slovensku svoj život a keď odišla, Júlia sa znovu cítila opustená a pocit, že toto nie je život pre ňu, bol čoraz silnejší.
  
Sledovala svojho synčeka, ktorý bol práve zaujatý jedením palaciniek. Celé ústa mal zababrané od čokolády a Júlia pocítila, ako veľmi ho ľúbi. Vlastne, bol to jej jediný zmysel života. Bola naňho veľmi pyšná. Mal svetlé, kučeravé vlásky po nej, veľké hnedé očká po otcovi a už vo svojich štyroch rokoch ovládal tri jazyky- slovenčinu, ktorou komunikoval s Júliou, chorvátštinu, ktorou komunikoval s celým svojím okolím a Júlia ho učila aj po anglicky. Keď dojedol, chytila ho na ruky a odniesla rovno do sprchy. Videla, že je veľmi unavený a tak ho rýchlo osprchovala a uložila do postele. Ostala pri ňom, kým nezaspal a potom sa vrátila do kuchyne. Poupratovala, odložila palacinky pre Adriána do chladničky a s knihou v rukách si sadla na terasu. Na dej sa však vôbec nevedela sústrediť. Rozmýšľala o tom, kde môže byť Adrián. V poslednej dobe chodieval domov neskoro a vyhováral sa na množstvo práce, ktorú musel v pekárni urobiť. Už nebol iba predavačom, staral sa aj o administratívne veci. Veľakrát mu ponúkala svoju pomoc, no vždy odmietol. Bol totiž vychovaný tak, že ženine miesto je v domácnosti. Snažila sa mu vysvetliť, že vďaka pomoci jeho matky, ktorú síce vôbec nepotrebovala, ale nedalo sa tomu zabrániť, nemala väčšinu dňa čo robiť.  Nedal si povedať. Júlia musela opäť ustúpiť, rovnako ako mnohokrát predtým.
    
Zapálila si cigaretu, čo bol zlozvyk, ktorému ju naučili tu, v Chorvátsku, a započúvala sa do zvukov cikád. V spomienkach sa vrátila k tej osudnej dovolenke. Nasledujúce dni, odkedy odpadla, sa od seba s Adriánom ani nepohli. Kamaráti sa na ňu trochu hnevali, že s nimi takmer vôbec netrávila čas, ale keď videli, aká je šťastná, zmierili sa s tým. Lúčenie bolo veľmi smutné, no sľúbili si, že len čo to bude aspoň trochu možné, navštívia sa. Keď sa Júlia vrátila domov, chodila ako bez duše. Adrián jej neuveriteľne chýbal- jeho oči, v ktorých akoby mal iskričky, jeho nežné ruky, široký úsmev, sladké bozky...To všetko jej nesmierne chýbalo. Na jeseň sa vrátila späť do školy, no oproti minulým rokom stratila svoj elán do štúdia. Stále bola unavená a slabá a často jej bývalo zle. Po dvoch mesiacoch zistila prečo. Bola tehotná. Mala všetky príznaky gravidity, o ktorej sa učila z učebníc. Lekár jej podozrenie potvrdil a v tej chvíli sa jej zrútil svet. Zatelefonovala  Adriánovi, pre ktorého to bol poriadny šok. No ani nachvíľu nezapochyboval o tom, že by dieťa nebolo jeho. Zohnal si peniaze a a v decembri pricestoval. To už bolo Júliine bruško viditeľné, ale ona bola šťastná. Šťastná, že je s ním. Adrián ju požiadal o ruku. Zostala prekvapená, no vedela, že je katolík a vychovávať dieťa v nemanželskom vzťahu je pre neho i jeho rodinu nepredstaviteľné. Jej rodičia neboli príliš nadšení, ale súhlasili. Júlia trvala na tom, že svadba bude na Slovensku. A tak v januári pricestovali jeho rodičia , dvaja bratia a sestra s rodinou. Svadba sa konala na želanie Adriánovej rodiny v kostole. Po svadbe s ňou chcel žiť v Chorvátsku. Júlii to bolo vtedy jedno. Hanbila sa za svoje tehotenstvo pred kamarátmi a  spolužiakmi. Požiadala o prerušenie štúdia, ale bola si istá, že jedného dňa sa k medicíne vráti. Rozhodne nerátala s tým, že by v Chorvátsku žili navždy. Adrián jej sľúbil, že hneď, keď bude chcieť, vrátia sa na Slovensko. Uverila mu, no teraz po piatich rokoch vedela, že to nie je pravda. Dávidko sa narodil v Chorvátsku. Júlia na pôrod spomínala nerada, podmienky v miestnych nemocniciach boli naozaj otrasné. Po pôrode bola dlho slabá a tak jej pri všetkom pomáhala svokra. Už vtedy pochopila, aká rozdielna je mentalita týchto ľudí od tej slovenskej. A tiež jej bolo jasné, že ony dve si nikdy nebudú rozumieť. Najviac ju však mrzelo, že Adrián sa jej nikdy nezastal. Bol najmladší zo štyroch súrodencov a bol jednoznačne maminým najmilším dieťaťom.
  
V predsieni začula kroky. „ Adrián,“ pomyslela si a potešilo ju to. Vstala a išla ho privítať. Hoci bol po celodennej práci unavený, vyzeral veľmi príťažlivo. Pobozkala ho na ústa. Zamračil sa a odtiahol sa. Vedela prečo. Málokedy sa tešila z jeho návratu domov, väčšinou bola mrzutá alebo nahnevaná a teraz mu tento prejav lásky zrejme pripadal zvláštny. „Budeš jesť?“ spýtala sa ho. Prikývol. Posledné dva roky sa spolu rozprávali slovensko- chorvátsky. Tieto reči si boli veľmi príbuzné a rozumeli si takmer bez problémov. Počas jedla Adrián neprehovoril. Keď dojedol, vstal a chcel ísť do sprchy. Júlia ho chytila za ruku. „Chcem sa s tebou rozprávať,“ povedala a pozrela mu do očí. Zamračil sa a sadol si. „Vieš, že ťa veľmi ľúbim a život bez teba si neviem predstaviť. Ale tu, v Chorvátsku, nie som šťastná. Aspoň zatiaľ nie. Celé dni nič nerobím a byť ženou v domácnosti ma nenapĺňa. Vieš, že som chcela byť lekárkou a pracovať v nemocnici. No chýbajú mi dva roky štúdia. Tu doštudovať nemôžem, no keby som sa vrátila na Slovensko...,“ zmĺkla a pozrela naňho. V očiach sa mu zračil smútok. Mlčal. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „ Dlho som premýšľala a myslím si, že najlepšie bude, ak sa vrátim s malým domov a ty ostaneš tu. Budeme bývať u našich a budem študovať externe. Dávid môže chodiť do škôlky a ja sa niekde zamestnám. Bude to veľmi ťažké pre nás všetkých, ale ja jednoducho nemôžem žiť takto ďalej. Budeme sa vídať tak často, ako to bude možné. A sľubujem, že hneď ako doštudujem, vrátime sa sem...Nedokázala by som žiť bez teba...,“ v hrdle pocítila hrču a oči sa jej zaliali slzami. Nadýchol sa a potichu prehovoril: „Vedel som, že tento deň nastane. Láska, veľmi ťa ľúbim a viem, že to bude veľmi ťažké. No obaja vieme, že na Slovensku by som žiť nemohol. Mám tu prácu, rodičov...Ale vravím ti, choď...Viem, že tu nie si šťastná a tak ma napadlo, že keď doštuduješ a vrátiš sa, mohla by si si tu v mestečku založiť ordináciu. Nie je tu lekár a ľudia musia dochádzať veľa kilometrov.“ Júlii zažiarili oči. „To by bolo úžasné! A časom by som tu možno mohla vybudovať malú nemocnicu!“ Adrián sa zasmial. „Počkaj, počkaj, nie tak rýchlo! Nezabúdaj, že najskôr musíš doštudovať...,“odmlčal sa, „Kedy chceš odísť?“  „Asi o dva týždne,“ zašepkala, „Aby som si stihla zariadiť všetko potrebné a v októbri nastúpiť do školy.“ Po tvári jej stekali slzy. Vstal, podišiel k nej a dlaňou jej ich zotrel. „Mám pre teba prekvapenie. Poď so mnou,“ povedal a  natiahol k nej ruku. Chytila ho a nechala sa viesť. Vyšli z bytu a zišli dolu schodmi. „Ale čo Dávidko?“ spýtala sa. „Psst, aby ťa nepočula mama. A o malého sa neboj, veď vždy tvrdo spí.“ Júlia sa usmiala. Kráčali mlčky dolu ulicou smerom k moru. Držali sa za ruky a Júlia mala pocit, že sa vrátil čas. Čas , keď boli obaja čerstvo zaľúbení...
  
Asi po pätnástich minútach chôdze prišli k malému domčeku vzdialenému len pár krokov od pláže. Vytiahol z vrecka a kľúč a odomkol. Nechápavo naňho pozrela. „Vitaj doma,“ zašepkal a vtiahol ju dnu. Júlia akoby onemela. Pomaly sa rozhliadla okolo seba. Dom bol maličký, ale im bude stačiť. Vyšla na terasu a priamo pred jej očami sa rozprestierala pláž a pokojná tmavá hladina mora, na ktorej sa odrážal mesiac. Otočila sa a prehovorila: „Ale...prečo si mi nič nepovedal? Veď si sa nechcel sťahovať, tvrdil si, že u tvojich rodičov je dosť miesta.“ „Ja viem, ale videl som, že tam nie si šťastná. Uznávam, moja matka je ťažká povaha. A takisto viem, ako si veľmi túžila po dome pri pláži. Preto som posledné mesiace robieval dlho do noci. Chcel som zarobiť peniaze a prekvapiť ťa. A teraz máme dva roky na to, aby sme si to tu pekne zariadili. Nevieš si predstaviť, ako veľmi teším ako tu budeme žiť všetci spolu. Ja, ty, už ako pani doktorka, Dávidko a možno aj niekto štvrtý...“ Pousmiala sa a predstavila si drobné detské nôžky ich dievčatka alebo aj ďalšieho chlapčeka, ktoré budú cupotať po dlážke. Podišiel k nej a nežne ju pobozkal. Pritisla sa k nemu najsilnejšie ako vedela a v jeho objatí sa  cítila  ako najšťastnejší človek na svete. Vedela, že dva roky ujdú ako voda. A potom už budú navždy spolu...