Pôrod v nemocnici v obklopení školeného personálu a v poslednej dobe aj s prítomnosťou otca, či inej blízkej osoby. To je realita ani nie jedného storočia. V skutočnosti nariadenie o pôrode v nemocniciach vyšlo v 50. rokoch minulého storočia, v niektorých častiach Slovenska sa však menšie regionálne nemocnice ešte len stavali. Ako to teda ženy zvládali sami?

Určite boli v inej situácii ako terajšie rodičky, pôrod prebiehal tým najprirodzenejším spôsobom, doma, či tam, kde sa žena práve nachádzala, pričom to mohlo byť aj pri práci, keďže v minulosti tehotné ženy vykonávali fyzickú prácu bez väčších úľav až kým nenastal pôrod. Na druhej strane to znamenalo priame ohrozenie života, pretože v prípade komplikácii, ktoré lekári dnes už bez problémov vedia vyriešiť, rodičky umierali. Pôrod cisárskym rezom sa začal u nás praktizovať až  koncom 19. storočia a to len na určitých miestach, kde vznikali prvé pôrodnice.

Želanie žien mať bezproblémový pôrod bolo preto ešte oveľa silnejšie ako v súčasnosti. Pozitívny priebeh sa snažili zabezpečiť rôznymi úkonmi racionálneho i iracionálneho charakteru. Odstraňovalo sa  všetko zatvorené, zviazané z okolia rodičky, pretože sa verilo, že tieto veci bránia príchodu dieťaťa na svet. Vysvetlenie týchto praktík nájdeme v mágií podobnosti, keďže cieľom bolo otvoriť cestu dieťaťu na svet, všetko to, čo sa v reálnom svete používa na uzatváranie, či zväzovanie sa odstraňovalo z jej okolia. Odomykali sa zámky, žene rozpletali vlasy, rozväzovali šnúrky, stuhy, všetko čo bolo pevne pripnuté. Pri komplikovanom priebehu sa rodičke snažili pomôcť masírovaním rôznymi masťami, či podávaním bylinkových odvarov na urýchlenie pôrodu.

Otec pri pôrode
Prítomnosť otca pri pôrode nebola v minulosti samozrejmosťou, ale v prípade komplikácií sa v niektorých regiónoch Slovenska vyžadovala. Zaujímavosťou je, že jeho úlohou bolo prevziať na seba bolesť, ktorú žena pociťovala a tým znížiť jej utrpenie, čo v skutočnosti vyzeralo tak, že manžel nosil ženu na rukách, prekračoval ju, alebo ležala na časti jeho oblečenia, najčastejšie nohaviciach. Takýmto kontaktom sa jej bolesti mali preniesť na neho. 

Namiesto lekárov pôrodné babice
Rodičku sprevádzala skúsená žena, ktorá prichádzala za týmto účelom priamo do domácností. Svoje vedomosti získavali od predchodkýň a počas samotných pôrodov, ktoré absolvovali. Postarali sa o správny priebeh, ošetrenie ženy aj novorodenca. Lekári sa volali len výnimočne, navyše, v odľahlých častiach to nebolo ani možné a za ich služby sa muselo platiť. Pôrodné asistentky, či „babice“ mali postupne možnosť získavať v tejto oblasti viac informácií prostredníctvom kurzov a pôsobili tak v niektorých regiónoch Slovenska až do polovice 20. storočia ako zdravotnícke pracovníčky počas všetkých pôrodov.

Popôrodné praktiky
Špecifický význam sa pripisoval šestonedeliu. Približne do šiestich týždňov od pôrodu bola žena spoločensky izolovaná, odpočívala v posteli, ktorá bola špeciálne za týmto účelom zatiahnutá zdobenou tzv. kútnou plachtou, za ktorú nesmeli ani najbližší mužskí príbuzní. Počas tohto obdobia sa žena mohla zregenerovať a venovať sa bábätku. Jedlo a všetko potrebné jej nosili blízke príbuzné. Dôvodom takejto izolácie nebola snaha uchrániť novorodičku a dieťa od infekcií, aj keď to určite čiastočne spĺňala, v skutočnosti bola žena chránená od zlých vplyvov, keďže v tomto období bola považovaná nečistú. Verilo sa totiž, že je náchylná na negatívne sily a sama pritom môže uškodiť. Až do skončenia tohto obdobia ju preto chránila kútna plachta a rôzne predmety- cesnak, či bylinky, ktoré boli na nej zavesené.

Úspešný pôrod bol pre ženu jedným dôležitým bodom, nie vždy však malo šťastné pokračovanie. Úmrtnosť novorodencov bola na Slovensku pomerne vysoká a dôvodov bolo niekoľko- výživa, podmienky v ktorých rodina žila, ale najmä chýbali základné vyšetrenia, ktoré by odhalili zdravotné problémy dieťaťa hneď po narodení. K zníženiu úmrtnosti novorodencov došlo aj vplyvom neskoršej lekárskej starostlivosti počas tehotenstva a realizácie pôrodu priamo v nemocniciach.

Foto: archív autorky