Dvadsať rokov v živote jednotlivca je pomerne dlhý čas. No rovnaké obdobie v ponímaní vývoja spoločnosti je iba malý krôčik. Predsudky a rôzne dogmy, ktoré ovplyvňovali život ľudí dlhé obdobie, iba pomaly a pozvoľna ustupujú novým, progresívnejším myšlienkam a postojom. Boli obdobia, keď sa niektoré kultúry snažili starých a chorých jedincov buď zbaviť alebo v tom „lepšom“ prípade segregovať od ostatnej časti „zdravej a normálnej“ populácie. Neboli rešpektované ich základné ľudské práva, ba často krát ani špecifické potreby. Avšak humánna spoločnosť takýchto jedincov nevyčleňuje zo svojich radov. Ba práve naopak. Dáva im možnosť rozvíjať vlastnú osobnosť, schopnosti, znalosti a zručnosti. Začlenením týchto jedinečných ľudí do bežného života obohacuje takáto spoločnosť predovšetkým samu seba.

Programové vyhlásenie vlády SR z novembra 1998 uvádza:

"Vláda SR považuje výchovu a vzdelávanie za jednu zo svojich najvýznamnejších a trvalých priorít. Chce vytvoriť spoločnosť, v ktorej vzdelávanie bude zdrojom dlhodobej prosperity Slovenska, čo ovplyvní postavenie Slovenska v Európe, ako aj všestranný rozvoj osobnosti a uplatnenie každého občana……Rozhodujúcu úlohu štátu vláda vidí v zastavení úpadku a vo vzostupnom koncepčnom rozvoji výchovy a vzdelávania, ako aj v zaistení rovnosti v prístupe k vzdelaniu…

Projekt Milenium

Hoci naša spoločnosť, školstvo nevynímajúc, prešla množstvom zmien, progresivita a efektivita v mnohých oblastiach nedosiahla požadovanú úroveň. Vzdelávanie a výchova, i keď mnohé dokumenty deklarujú opak, sú na okraji záujmu spoločnosti. Základným  a najdôležitejším argumentom sa stalo financovanie na všetkých poliach pôsobnosti. Podstata však mnohokrát uniká. Kreovanie samostatnej ľudskej bytosti na základe humánno-tvorivej výchovy bez ohľadu na rasu, národnosť,  vierovyznanie, či fyzické a mentálne dispozície je právo, ktoré musí byť bezvýhradne aplikovateľné. Humánna spoločnosť sa nevyznačuje tým, že bude svoju humanitu deklarovať. Vyznačuje sa tým, že bude vo všetkých oblastiach svojho života aplikovať politiku komunikácie a integrácie všetkých členov svojej komunity. A to už v detskom veku. Tu vznikajú korene sociálneho cítenia. Tu je ten predstupeň otvoreného a vzdelaného človeka, ktorý má mať dosah na tvorbu našich vlastných dejín.

Individuálny a humánny prístup ku každému žiakovi by mal zaručovať rovnaké podmienky pre všetky deti bez ohľadu na ich zdravotný a mentálny vývoj. Nie je to však jednoznačné. Ešte stále je možné stretnúť sa s otvorenou, či skrytou diskrimináciou skupín detí s rôznym hendikepom. Dôvody sú rôzne  - tabuizovanie danej problematiky, neochota prispôsobiť či zmeniť zaužívane štýly práce, neochota prijímať odlišnosti...   Požiadavkou však je, ako uvádza projekt Milénium:

„Znížiť počty detí v špeciálnych školách, najmä osobitných, a to spresnením diagnóz a koncepciou integrácie detí so špeciálnymi potrebami do štandardných škôl; vypracovať efektívne a skupinové programy edukácie pre tieto deti, pripraviť pre túto prácu učiteľov;“

Integrácia dieťaťa s akoukoľvek špecifickou diagnózou do bežného kolektívu pomáha jemu samotnému ľahšie sa identifikovať a presadiť v rámci spoločnosti. Zároveň však učí aj spoločnosť k vyššej akceptácii individuálnych odlišností jedincov a kooperácii s nimi.

Deti bojujúce s cukrovkou, obezitou, celiakiou, rôznymi ľahkými mozgovými disfunkciami, epilepsiou, alergiami a množstvom ďalších obmedzení majú rovnaké právo na výchovu a vzdelávanie bez predsudkov v duchu humánno-tvorivého prístupu a možnosťou plnohodnotného rozvoja v integrovanej a otvorenej spoločnosti. Majú rovnaké práva a povinnosti, ktoré im nesmú byť upreté.  

Epileptické dieťa v triede

1. Rodičia

Každý rodič túži po zdravom a krásnom dieťati. Pre rodiča je práve ten jeho potomok najkrajší na svete, bez ohľadu na čokoľvek.  Jeho zdravotný stav nie je však vždy schopný naplno ovplyvniť. Tu pôsobí množstvo determinánt, ktoré musí akceptovať a prispôsobiť im aj celé svoje rodičovské smerovanie. Pokiaľ sa dieťa v počiatkoch svojho života nachádza predovšetkým v rodinnom prostredí, je eliminácia negatívnych a deštrukčných dopadov z okolia jednoduchšia. Ako náhle však vstúpi do detského kolektívu, kde geometrickým radom narastá množstvo interakcií, a zároveň sa dostane do súkolia porovnávania a štandardného hodnotenia, tu nevyhnutne nastupuje osoba učiteľa. Subjektívno-emocionálne hľadisko, pre rodiča prirodzené, tu nahrádza pedagogické majstrovstvo s individuálnym humánnym prístupom a tvorivou empatiou. Každá diagnóza má svoje špecifiká. Ich poznanie nás posúva k akceptácii a tolerancii, porozumeniu a integrácii, správnej komunikácii a interpretácii a eliminácii negatívnych javov.

a.) Akceptácia a tolerancia

Rodič so starostlivosťou o epileptické dieťa má zväčša do jeho nástupu na základnú školu zvládnutú širokú problematiku tejto diagnózy. Dokáže podať pedagógovi množstvo informácii o priebehu a rizikách ochorenia, ako aj o eliminácii nepriaznivých vzruchov, ktoré môžu ochorenie zhoršiť. Takýto rodič akceptuje svoje dieťa aj s jeho diagnózou a je mu oporou. Prvotná i následná interakcia rodič – pedagóg je teda nevyhnutnosťou. Pedagóg následne po naštudovaní a prípadnej konzultácii s erudovanými odborníkmi by mal s touto skutočnosťou oboznámiť ostatných členov rodičovskej komunity tak, aby dosiahol ich následnú akceptáciu. No v prvom rade toto musí mať zvládnuté on sám.

b.) Porozumenie a integrácia

Dostatočné množstvo správne podaných informácií, čo najracionálnejšie, bez emocionálneho balastu, avšak s emocionálnym nábojom, zvyčajne vedie i u ostatných rodičov k porozumeniu. Ľudia sa zväčša boja, aj keď to nepriznajú, nepoznaného. Poznanie a akceptácia v spojení s toleranciou vedú priamo k integrácii. V súvislosti s priebehom a stupňom ochorenia je potrebné všetkých rodičov primerane a pravdivo informovať o javoch a rizikách, ktoré sa môžu v detskom kolektíve prejaviť. To pomôže i v ich následnej komunikácii s vlastnými potomkami. Integrácia rodiča dieťaťa s epilepsiou medzi ostatných rodičov je prvým krokom k integrácii samotného dieťaťa.

c.) Komunikácia a interpretácia

Len neustála otvorená interakcia a komunikácia rodič - pedagóg, pedagóg – rodičia, rodič – rodičia môže priniesť posun v myslení a následnej integrácii rodiča s epileptickým dieťaťom. Nemenej dôležitá je pravidelná spätná väzba so zreteľom na špecifické predpoklady a vlohy dieťaťa, ktoré je potrebné vždy vyzdvihnúť spolu s pokrokmi, ktoré sa mu podarilo urobiť. Pozitívny prístup a racionálna analýza negatívnych prejavov s konštruktívnymi návrhmi na ich odstránenie je cesta, ako dosiahnuť úspech a pomôcť tak rodičovi na ceste s jeho dieťaťom. V neposlednej miere je potrebné eliminovať negatívne javy, ktoré by brzdili alebo na istý čas zastavili napredovanie rozvoja dieťaťa, a to tiež v kooperácii s ostatnými rodičmi.

Dôležité je vždy mať na zreteli dieťa – jedinca, o ktorého následné uplatnenie v spoločenskom živote sa  usilujeme.

2. Deti

Dieťa so svojím intuitívnym a priamym pohľadom na svet inak vníma jeho realitu, ako dospelý. Najprv rodina a neskôr škola tvoria hlavný zdroj jeho informácií a neskôr aj následného poznania. Deti vnímajú svet priamočiarejšie, bez väčších deformít a zároveň emocionálnejšie ako dospelí. A z toho vyplýva nie len to, že sú zraniteľnejšie, ale zároveň dokážu ťažko emocionálne zraniť. Deti vnímajú odlišnosti, čím je aj ochorenie a jeho prejavy, poukazujú na ne a to nie vždy vhodnou formou. Hranica medzi dobrým a zlým je veľmi krehká. Je len na dospelých jedincoch, aby svojím pozitívnym pôsobením dokázali jednotlivé oporné body hranice spevniť. Pri integrácii dieťaťa s epilepsiou do detského kolektívu je možné zvoliť takmer rovnaký postup, ako pri integrácii jeho rodiča do rodičovskej skupiny. Tu je však potrebné okrem veľkej dávky trpezlivosti a dôslednosti zvoliť iné formy a prostriedky integrácie primerané chápaniu danej vekovej skupiny.  

a.) Komunikácia  a interpretácia  

Komunikácia je kľúčovým medzníkom v práci s deťmi a ich vedení. Prostredníctvom komunity je nie len možné vytvoriť vhodnú atmosféru v rovesníckej skupine, ale aj navzájom si vysvetliť jednotlivé problémy, či bez problémov vyjadriť vlastný názor. Pozícia kruhu dáva rovnocennú štartovaciu čiaru pre všetkých účastníkov diskusie. Základné informácie je možné podávať v prítomnosti dieťaťa s epilepsiou alebo bez nej, a to v závislosti s jeho vysporiadaním sa s vlastným hendikepom, ako aj po získaní názoru rodiča. Tieto informácie je potrebné špecifikovať najmä v súvislosti s niektorými možnými prejavmi ochorenia, aby ostatné deti nezostali šokované. Správne zvolené jazykové prostriedky pri interpretácii danej problematiky sú nevyhnutnosťou.

b.) Akceptácia a tolerancia

Tolerancia ako jedna zo sociálnych zručností nerastie na stromoch. Je súborom poznatkov, empatie a komunikácie, ktoré sa dajú získať už v školskom prostredí, prostredníctvom tréningu. Prijatie dieťaťa s epilepsiou do detského kolektívu nie je len priamy tréning tolerancie, ale aj hľadanie všetkého, čo máme spoločné a vyzdvihnutie toho, v čom sme dobrí. Pozitívny pohľad na naše konanie a individuálne zručnosti a danosti sú nevyhnutné v procese akceptácie a idú ruka v ruke s komunikáciou a informáciami. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sú schopnejšie rýchlo a pomerne hladko prijať akýkoľvek hendikep, ak je správne podaný, ako ich vlastní rodičia. Dokonca sú to práve deti, ktoré sú v tomto učiteľmi pre svojich rodičov. Sú priamejšie a nezviazané strachom a konzervatívnymi predsudkami. Tie im podsúvajú dospelí.

c.) Porozumenie a integrácia

Len to, čo spoznáme, môžeme prijať. Len tomu, o čom máme dostatok informácií, môžeme porozumieť. U detí táto formulácia platí dvestonásobne. Dôležité je pripomenúť, že dôsledné vedenie k rozvoju sociálnych a životných zručností v školskom prostredí je mimoriadne dôležitým ukazovateľom pri integrácii akéhokoľvek človeka do sociálnej skupiny. Dokonca takéto dieťa je schopné pozitívne ovplyvňovať i najmenšiu sociálnu bunku – rodinu. Pedagóg ako facilitátor vstupuje do interakčných prepojení v detskom kolektíve a dôsledne si všíma a eliminuje negatívne prejavy, ktoré sa môžu vyskytovať. No je to na jeho osobnostných kvalitách a pedagogickom majstrovstve, ako celú problematiku zvládne.

Myslím si, že neexistujú zlé deti. Existujú zlí (nedôslední a nevšímaví) pedagógovia a rodičia.

Mgr. Jana Harčárová