Potreba meniť svoju vizáž je človeku vlastná od nepamäti. Ľudia spočiatku ako lovci a bojovníci, neskôr ako herci, vysokí dvorní úradníci či panovníci až napokon ako manažéri, politici či šediví starí rodičia, využívali najrôznejšie prostriedky a metódy na zmenu prirodzenej farby svojich vlasov.

Išlo o výsadu spoločensky vyššie postavených, majetných ľudí, predovšetkým pre časovú náročnosť samotného farbenia. Farbenie sa stalo každodennou súčasťou vlasového dizajnu až v 19. storočí. Dovtedy bolo ťažisko v úprave vlasov kladené na česanie, strihanie, natáčanie či na rôzne doplnky ako sú klobúky, šatky alebo parochne.

Archeológia a kulturologické výskumy považujú za prvý spôsob úpravy vlasov potieranie bahnom a hlinou. Pravekí ľudia cítili potrebu splynúť s okolitým prírodným prostredím, preto „úpravu“ zovňajšku chápali výlučne ako spôsob ľahšieho prežitia. Posun nastáva až neskôr; asi pred 18 000 rokmi sa objavujú prírodné farbivá, ktoré sú využívané na výzdobu skalných príbytkov i ľudského tela. Starovekí Galovia sa farbením vlasov snažili docieliť rešpekt u nepriateľa a poukázať na hieratické rozdiely vo svojich osadách.

Až Starí Egypťania prinášajú niečo, čo sa tak trochu podobá na kozmetiku v dnešnom význame slova. Asi v roku 3000 pred Kr. objavili henu, produkt z rovnomenného kríka, ktorá im umožnila farbiť vlasy na červeno a dodala im žiarivý lesk. Purpur získavali z drobných červených vošiek, ktorými okrem vlasov potierali aj svoje pery. Výťažky z kamilky im zasa poskytovali žltú farbu. Ak však svoje prirodzene čierne vlasy chceli zosvetliť, používali bahenné zábaly, v ktorých vlasy sušili na tropickom slnku a umývali v slanej morskej vode. Z množstva nástenných malieb a zachovalých sôch však vieme, že Egypťania hojne nosili aj parochne a príčesky a rovnako ako muži v Babylonskej ríši, sypali si do vlasov trblietavý zlatý prášok. Podobné postupy sú nám známe aj zo starovekých dejín Grécka a Ríma. Antický svet však pred farbením uprednostňoval mechanickú úpravu a dekoráciu stuhami a kvetmi. Z literárnych pamiatok tiež vieme, že v Ríme sa spoločenské postavenie žien odlišovalo aj farbou vlasov – najvyššie postavené ženy mali červené a blond vlasy, stredná trieda si vlasy zosvetľovala, a otrokyne a chudobné ženy si farbili vlasy na čierno. Za kuriózny spôsob „farbenia“ vlasov na blond možno považovať nosenie parochní z vlasov svetlých germánskych žien.

Obdobie stredoveku, ktoré je často označované ako temné, napriek svojej bohatej a farbami hýriacej umeleckej produkcii, neprikladalo farbeniu vlasov veľký význam. Stredovek ich asketicky ukrýval pod závojmi a šatkami, ako nám je to známe z početných tabuľových či nástenných malieb. Zásadný obrat v kultúre obliekania a úpravy vlasov prináša až renesancia. Renesančné ženy obľubovali blond vlasy, ktoré boli znakom čistoty a nevinnosti. Práve v kolíske renesančného umenia, v Itálii, tmavovlásky vystavovali svoje vlasy ostrému slnku a umývali ich v slanej vode. Na zosvetľovanie sa však používal napríklad aj ocot a ako čierne farbivo zelené šupiny z orechov. V stredovekej Európe boli problémom červené vlasy, ktoré sa považovali za prejav bosoráctva. Napriek tomu boli ryšavé dámy v očiach vtedajších mužov mimoriadne atraktívne a žiadané. Až v 16. storočí, sa vďaka anglickej kráľovnej Alžbete I., ktorá mala žiarivo medené vlasy, pohľad na červenovlasé ženy zmenil a dokonca sa táto farba, dosahovaná už spomínanou henou, stala žiadanou.

Čím ďalej tým viac sa veľkej obľube tešili parochne, ktoré sa rozšírili na francúzskom dvore. Od Ľudovíta XIII. až po Ľudovíta XVI. sa z parochne stala bežná, ba dokonca až žiadaná súčasť vzhľadu človeka z lepšej spoločnosti. Parochne sa spočiatku farbili pestrými práškami. Neskôr, koncom 17. storočia, slávny kaderník Ervais prišiel s novinkou – parochňou, popretkávanou farebnými hodvábnymi niťami. V 18. storočí sa parochne a vlasy posypávali bielym ryžovým práškom. Obdobie rokoka je vo všeobecnosti považované za zlatý vek kaderníckeho umenia. Za jeho kolísku považujeme Francúzsko a za hlavnú „modelku“ kráľovnú Máriu Antoinettu, manželku Ľudovíta XVI. Vlasové kreácie druhej polovice 18. storočia nepoznali obmedzenia a tak sa do vlasov aranžovali rôzne kvetiny v podobe záhrad, ovocné košíky, klietky s papagájmi či drobná architektúra... V obľube boli prášky v pastelovej ružovej, modrej a zelenej. Francúzskou revolúciou však kráľovský prepych, šíriaci sa z Versailles končí a nastupuje striedmosť.

Priemyselná revolúcia a pokroky v chemickom priemysle znamenali vývoj aj vo vlasovej kozmetike. V roku 1818 bol vynájdený peroxid vodíka, ktorý spôsobil boom v starostlivosti o vlasy. Rezonovali však aj čierne vlasy a naďalej samozrejme doplnky ako čelenky, ihlice, hrebene, diadémy a iné. Vďaka svojim vlasom sa stala legendou rakúska cisárovná a uhorská kráľovná Alžbeta, familiárne prezývaná Sissi. Cisárovná, ktorá o sebe vravievala, že je otrokyňou svojich vlasov, si ich nefarbila, no na docielenie krásneho lesku používala pri umývaní žĺtka zo stovky čerstvých vajec. 19. storočie dalo vlasovému dizajnu prvú žehličku na vlasy, v roku 1890 vznikla v Chicagu prvá kadernícka akadémia, no prvá priemyselne sériovo vyrábaná farba je produktom až 20. storočia. Farebná revolúcia zaznamenáva ďalší významný medzník v  21. storočí, keď sa v roku 2010 expertom Schwarzkopf podarila historická inovácia – vytvorili prvú trvácnu ošetrujúcu penovú farbu na vlasy bez amoniaku, ktorá sa do vlasov nanáša jednoducho a rovnomerne pre intenzívne žiarivú a dlhotrvajúcu farbu vlasov.

Podklady pripravil Július Barczi z aukčného domu SOGA, ktorému touto cestou ďakujeme.