Interview vzniklo v apríli 2010 v londýnskej Robilant + Voena Gallery pri príležitosti otvorenia výstavy The Rape of Africa.
Objektív jeho fotoaparátu už dvadsať rokov farebne a šťavnato rozpráva surrealistické minipríbehy najznámejších ľudí planéty. Zrkadlo konzumnej spoločnosti nastavuje na lesklých stránkach časopisov, kníh a najnovšie v galériách od New Yorku, cez Londýn, až po Tel Aviv. Novodobý Felini fotografie, či Andy Warhol našich čias sa v prítmí Robilant+Voena galery spovedá z myšlienok, slov a skutkov, ktoré sprevádzali zrod legendy menom David LaChapelle.
David, do akej miery bolo tvoje detstvo ovplyvnené faktom, že si bol dieťa imigrantov?
Predkovia môjho otca boli prenasledovaní, súdení a napokon vyhnaní z Francúzska, pretože pochybovali o katolíckej cirkvi. Cítili, že je plná korupcie a spochybňovali jej čistotu. Tí, čo prežili sa usadili vo francúzskej časti Kanady a to je pôvod môjho priezviska- LaChapelle. Moja mama sa s otcom po prvý krát stretla na tretí deň potom, čo vystúpila z lode z Litvy. A byť dieťaťom imigrantov malo na mňa veľký dopad, pretože mama, poznačená vojnou, veci veľmi šetrila, pravdepodobne ako tvoji starí rodičia. Bol som si veľmi vedomý nestabilitou života a toho, že veci môžu zo dňa na deň zmiznúť.
Vrátil si sa niekedy s rodičmi do Litvy?
Nie, nikdy. Mama má odtiaľ zlé spomienky kvôli vojne. Ja sám som doteraz nebol v tej časti sveta. Iba raz v Rusku, ale veľmi rád by som sa išiel pozrieť do Prahy, alebo na Slovensko. Mamu som raz zobral do Berlína na moju výstavu a to bolo prvý krát, čo sme sa do tej oblasti vybrali. Po vojne sa hranici Litvy menili a veľa Litváncov vtedy hovorilo nemecky. Mama strávila veľa času v utečeneckých táboroch a bolo to hrozné obdobie jej života. Ako 15 ročná bola upratovačka a čistila vlaky, ktoré jazdili do mesta, no do Berlína sa nikdy pred tým nedostala.
Tvoja výchova sa ale odohrávala na Americkom kontinente. Ako k Tebe pristupovali rodičia?
Snažili sa najviac ako mohli. Určite ma ale nerozmaznávali. To bolo skôr v mojej povahe. Bol som také malé monštrum. Podpaľač, večne v problémoch, proste šialený. A potom som vošiel do puberty a bol som ešte šialenejší. Neskôr som našiel umenie a upokojil sa. Od malička som vedel, že chcem byť umelcom a moji rodičia boli fantastickí v tom, že ma vždy zásobovali ceruzkami, výkresmi, farbami, aby som mohol tvoriť. Niektorí ľudia sú povolaní stať sa kňazmi, ja som bol povolaný byť umelcom.
Pamätáš si kedy sa to stalo?
Vedel som to odjakživa. Aj keď prvé čo som chcel, bolo byť zajacom. Môj brat mi vtedy povedal: nie, David, nemôžeš byť zajacom (smiech). A potom, ako som rástol som si zamiloval umenie. Neustále som kreslil a maľoval, bol to pre mňa dar. Prestal som dávať pozor v škole, už ako malý. Nepočúval som učiteľov matematiky, alebo iných vied, pretože ma nezaujímali. Hovoril som im: Ja toto nepotrebujem. Ja budem umelec.
Čím všetkým si ešte rebeloval?
Všetkým. Nosil som čudné oblečenie, nepočúval som učiteľov a nechcel som zapadnúť, pretože medzi deťmi bolo veľa tyranov. Bol som iný a oni to cítili, tak ma šikanovali a mlátili. To bol hlavný dôvod prečo som opustil školu ako pätnásťročný a odišiel do New Yorku.
Bol to útek?
Rozhodne! New York mal všetko, čo mesto, kde som vyrastal (Connecticut) nemalo. A nebola to vina rodičov, tí boli skvelí. Musel som ujsť zo školy. Deti sa mi vysmievali, bili ma, šikanovali a robili môj život neznesiteľným. Videl som len dve riešenia- ostať a zabiť sa, alebo utiecť. Potom som objavil New York a ten pre mňa znamenal raj!
Mal si v škole vôbec nejakých kamarátov?
Dvoch.
Ste v kontakte?
Ani nie. Moja kamarátka z Japonska, Hurroco, bola mojou tanečnou partnerkou na diskotékach, keď sme mali 14. Zo dňa na deň sme prestali chodiť do školy a ja som jej zničil život (smiech). Bola čistá jednotkárka a keď ma stretla, začal som ju brávať tancovať každú noc a jej známky išli dolu vodou. Chodili sme vlakom do New Yorku, ktorý od Connecticutu nebol veľmi vzdialený a tancovali sme do rána.
Myslíš, že New York Ti pomohol akceptovať tvoju sexualitu?
Nie. Svoju sexualitu som akceptoval dávno pred tým. New York mi len dal šancu ju vyjadriť. Skutočne. Sexualita je ibe jeden z aspektv môjho života a ja som nevyrastal v dobe, kde si musel byť niečim konkrétnym. Moji priatelia sú zmiešaní, rozhodne nežijem v nejakom gay ghette. Homosexualita je súčasťou môjho života, no nedefinuje ma.
Legendárnym klubom tej doby bolo okázalé Studio 54. Steve Rubbell bol známy tým, že každý večer pred klubom osobne vyberal náhodných ľudí z davu, ktorí smeli zažiť jeho party...Ako si sa Ty dostal dovnútra?
Bol som zlatý a mal som iba 14. Paradoxne vek bola moja vstupenka. Ukázal na mňa prstom a bol som vnútri. Chodili sme tam vyslovene kvôli tancu. Hudba bola neuveriteľná, ľudia prekrásni...
A čo drogy?
Nebral som drogy. Videl som všetkých naokolo drogovať, no ja som bol príliš mladý na drogy. Nepotreboval som ich. Potreboval som hudbu. V nej bolo toľko stimulu, že drogy by ma len stiahli a utlmili. Behal som všade- od pivnice, cez balkón až po VIP zónu. Štvrtky boli najlepšou nocou v 54-ke. Vtedy tam chodili len domáci- newyorčania a stretávali ste samé celebrity ako Andy Warhol, Bianca Jagger...
O Andym sa hovorí ako o tvojom mentorovi. Stretli ste sa v Studiu 54?
Videl som ho tam, ale spoznali sme sa až omnoho neskôr. Keď som mal 17, otec pre mňa prišiel do New Yorku a povedal mi: musíš dokončiť školu. Našiel mi umeleckú internátnu školu v North Caroline, kde nás prijal Dean- riaditeľ. Aj keď som sa na školu vykašľal, neustále som kreslil a vytvoril si tak krásne portfólio aktov, ktoré som mu ukázal. Dean vedel, že som povaľač a flákač, no dal mi šancu vďaka mojim kresbám a to mi zachránilo život. V North Caroline som totiž po prvý krát chytil do ruky fotoaparát...
Čo nasledovalo po škole?
Školu som nedokončil, pretože mi chýbali kredity. Mal som 18 a opäť som odišiel do New Yorku a začal fotiť. Najradšej som robil akty mojich kamarátov tanečníkov a umelcov. Andy Warhol vtedy šéfoval magazínu Interview a keď som ho stretol, povedal som mu, že by som rád robil pre magazín. Povedal mi, aby som sa v nasledujúci deň zastavil v jeho kancelárii na Union Square, kde som mu ukázal moje fotografie. Andy bol nadšený, no art director magazínu mi povedal, nech sa vrátim o 6 mesiacov. Medzitým som mal výstavu v 303 gallery a ľudia z redakcie sa na ňu prišli pozrieť a ponúkli mi prácu. The Interview bolo v tej dobe to najviac, kde sa človek mohol dostať...najviac!
Tvoje meno je dnes primárne spájané s odvážnymi portrétmi celebrít. Možno Interview považovať za počiatočný bod tvojej kariéry fotografa najznámejších ľudí planéty?
Rozhodne áno. Veľa hviezd sú exhibicionisti- ľudia, ktorí chcú byť videní a zbožňovaní. Ja im len ponúkam miesto, kde sa cítia pohodlne, kde sa cítia nádherní a výnimoční. Keď kráčajú mojim štúdiom, toto u mňa dostanú. Najprv som moju prácu vystavoval v galériách. Boli to menšie, ale aj naozaj veľké výstavy, no moje fotky nikto nekupoval a ja som z toho nemohol žiť. Interview bol môj hlavný príjem a odtiaľ viedli cesty k ďalším magazínom. Následne som sa na rok presťahoval do Londýna, kde som pracoval pre rôzne módne glossy magazíny ako The Fame, i-D, či britský Vogue. Po roku som sa vrátil do New Yorku s veľmi silným portfóliom a pokračoval som v práci. V roku 1991 som otvoril výstavu s názvom „Facility of Movement“ a ja som cítil, že je to nádherná show, ale nikto sa na ňu neprišiel pozrieť. Vtedy som pochopil, že magazíny sa stali mojou galériou a ak z nich ľudia vytrhávali obrázky a lepili ich na chladničku, bolo to ich súkromné múzeum.
Ku ktorej fotke sa spájajú najkrajšie spomienky? Ktorá je pre Teba najcennejšia?
Posledný portrét. Fotil som Andyho portrét a on o dva týždne zomrel. Nevedeli sme, že bol chorý. Nikto netušil, že za krátko zomrie... To je moja najcennejšia fotograia. Ale tých špeciálnych spomienok je mnoho. Počítač používam len ako nástroj na retuš, pretože ja staviam na scénach, ktoré reálne existovali a teda dokumentujem malé udalosti. Tie ktoré sú v mojich kihách považujem za retrospektívne a úspešné. Fotky, ktoré tam nenájdete, a tých sú tisíce, sú zabudnuté. Ľudia odmietali spolupracovať, nerobili, o čo som ich žiadal a tak neprežili svoju dobu.
Mohol by si opísať tvoj tvorivý proces od bodu, keď sa zrodí prvotná myšlienka? Ako si David LaChapelle vytvára svoj surrealistický svet?
Prvotný impulz prichádza z rozličných miest v tom najmenej očakávanom čase. Inšpiráciu však možno vyprovokovať a spôsob akým to robím ja je návšteva múzeí a vzhliadanie k veľkým majstrom ako Michellangelo, Picasso, Boticelli. Ich umenie vo mne vyvoláva kreatívny stimul. Stalo sa mi, že som dostal vnuknutie v snoch. Prebudil som sa, zapísal ho a zrealizoval.
Surealizmus tvojich fotografií teda pramení v snoch?
Neviem, kde je jeho presný pôvod, rozhodne však nepripravujem kulisy, aby som šokoval. Ak chcete vidieť realitu, sadnite na autobus. Ja by som rád ponúkol únik. Obsah, koncept a predmet je to, na čom mi záleží. Rozprávať príbeh je to, čo ma na fotení baví. Jeho posolstvo je najdôležitejšie a pri mojej práci musí byť zachovaná rovnováha medzi obsahom a výzorom. Ak posolstvo presahuje výzor fotky, je to neúspech. Ak to, ako fotka vyzerá, zatieňuje jej myšlienku, je to neúspech. Musí tam byť fungujúce a rovné manželstvo obsahu s estetikou.
Veľa tvojich posolstiev sa ukrýva práve v detailoch...
Niekedy áno. Niektoré fotky sú jednoduchšie a rýchlejšie čitateľné. Iné zas vyžadujú viac času. Počas posledných štyroch rokov som prácu pre magazíny obmedzil a znovu sa zameral na galérie. Po dvadsiatich rokoch od začiatku mojej kariéry sa vraciam na začiatok. Tento krát som ale omnoho zrelší, mám toho viac čo povedať, mám za sebou techniku o ktorú sa môžem oprieť, no veľa myšlienok s ktorými pracujem sú rovnaké, ako keď som bol ešte decko.
Charakteristickou a často sa opakujúcou črtou tvojej tvorby je prítomnosť biblických referencií. Si ty sám veriacim?
Verím v históriu všetkých náboženstiev- Islamu, Judaizmu, Kresťanstva. Verím, že všetky tie príbehy, ktoré mali slúžiť ako návod pre život majú totožnú styčnú plochu. Vo všetkých z nich je skrytá pravda, ktorá hovorí o láske a odpustení a preto nemôžem pochopiť náboženské vojny. Podľa mňa fundamentalisti (moslimovia, kresťania) zruinovali vieru a obrátili ju na niečo, čím nie je, pretože všetky učenia týchto náboženstiev sú si veľmi podobné a vedú k jednému slovu a tým je láska.
Ako vnímaš Boha?
Boh je len iné meno pre lásku. Neverím v Boha ako v starého pána na oblohe, ktorý ma sleduje a súdi. Verím v Boha ako v energiu a verím v zázraky z celého svojho srdca. Sám som ich veľakrát zažil...
Kedy sa tak stalo?
Napríklad v deň, keď som sa dozvedel, že nie som HIV pozitívny. Vyrastal som v New York city pred tým než sa hovorilo o AIDS, pred tým než existoval bezpečný sex. Neexistuje jediný dôvod prečo by som mal byť dnes nažive (pozn. red. Davidov partner Luis zomrel na AIDS). Som presvedčený, že je to tým,že som sa modlil každý jeden deň počas deviatich rokov môjho života. Nedovolím fundamentalistom, aby zruinovali moju predstavu, pretože ja poznám pravdu. Moju pravdu. A nikomu netvrdím, že moja pravda je horšia alebo lepšia, ako niekoho iného, ale mali by ju rešpektovať. Čo je zlé na tom, keď môžem spať v noci pokojnejšie? Keď si líham do postele, ukladám všetok môj strach, obavy a úzkosť do božích rúk a viem, že tam hore vo vesmíre o ne bude postarané. A ak zomriem zajtra, zomriem zajtra. Nemám z toho strach.
To z Teba robí šťastného človeka...?
Mám svoje chvíľky. Samozrejme, že mám aj smutné momenty, som ľudská bytosť. Ako každý aj ja túžim byť šťastný a ak je to priveľa tak chcem aspoň cítiť empatiu. Je krásne, keď ste šťastní, ale ten, kto nezažil bolesť nepozná cenu šťastia.
Čo si ceníš najviac?
Balans. V mojom živote bolo tisíc chvíľ, keď som bol mimo balansu. Workoholik. Pracoval som tak veľa, že som nemal čas starať sa o zdravie, nemal som čas na priateľov, na seba, na prechádzku v lese. Všade bolo toľko hluku, že som nepočúval seba, svoju intuíciu. Môj život bol príliš hektický a preto mojím šťastím je balans. Keď môžem byť v tichu a rozmýšľať nad vecami.
Rozmýšľal si už niekedy nad tým, kto Ťa inšpiruje? Andy mal Ultra Violet, Dalí uctieval Galu...Kto je tvojou najväčšou múzou?
V minulosti a rovnako je tomu aj dnes ma veľmi inšpiruje Amanda Lepore. Stretli sme sa v New Yorku pred 15timi rokmi a bol som unesený tým, ako vyzerala. Stali sa z nás najlepší priatelia a myslím si, že ona je jeden z najspokojnejších ľudí, akých poznám. Na rozdiel od väčšiny z nás, ona sa nenachádza v stave túžby, či chcenia. Má všetko, čo kedy chcela a napriek tomu žije veľmi jednoducho. Má maličký byt a kúpeľňu na spoločnej chodbe. Všetky dobré veci, ktoré sa jej stali sú prekvapením, pretože ona nič neočakáva.
Nedávno ste spolu s Daphne Guinness fotili nákladnú kampaň pre limuzínu Maybach, Pamela Anderson veľa krát pózovala v tvojom ateliéri... aké je ich miesto v tvojom živote?
S Daphne nás zoznámila Isabella Blow a patrí medzi mojich najbližších priateľov. Je to moje zlatíčko a veľmi citlivá ľudská bytosť. Amandu, Pamelu a Daphne, tieto tri ženy nemôžete súdiť podľa ich obalu, pretože vnútri su tak odlišné od toho, čo hovorí ich zovňajšok. Pozrieš sa na ne a okamžite ich odsúdiš, ako sme urobili s Miachelom Jacksonom. Jeho život a smrť nám dali veľkú lekciu o súdení. Médiá ho súdili a týrali a sú naozaj zodpovedné za jeho smrť. Amerika ho zabila. Michael bol súčasťou môjho detstva a vždy som sníval o tom, že s ním budem pracovať. Sen sa mi splnil na Havaji tesne pred jeho smrťou.
Dnes sme sa tu stretli kvôli expozícii „The Rape of Africa“, ktorej súčasťou sú aj jeho portréty. V čom je táto výstava odlišná od tvojej predošlej práce, na akú sme zvyknutí?
Fotografie, ktoré vidíš nie sú dotované žiadnym magazínom. Sú to ukážky novej etapy mojej tvorby, ktorá je určená pre múzeá a galérie. Rozdiel tkvie v tom, že som strávil omnoho viac času premýšľaním nad významom mojich fotografií, pretože som presvedčený, že vizuálny jazyk má rovnakú váhu ako písané, alebo hovorené slovo. Vizuál môže byť rovnako silný, to však mnoho krát súčasnému umeniu chýba. Veľa krát vojdete do galérií a vidíte veci, ktoré neinterpretujú žiadnu intimitu, pretože nechápete ich význam. Veľa krát si musíte prečítať sprievodný text, aby ste dielu porozumeli. Dokonca aj vzdelaným a múdrym ľuďom sa stáva to isté, keď pozerajú na moderné umenie. Ja chcem proti tomuto fenoménu bojovať a to dáva mojej práci oheň. Chcem komunikovať a všetko, čo som sa v magazínoch naučil chcem využiť pri tvorbe zrozumiteľných obrázkov, ktoré nepotrebujú vysvetlivky- ľudia sa na ne pozrú a pochopia príbeh. Dávam im dostatok informácií, aby si mohli vytvoriť vlastnú interpretáciu a hľadám cesty, ako opísať svet v ktorom žijeme. To je jeden zo zámerov súčasného umenia. Myslím si, že veľa umelcom je to jedno, alebo im iba chýba snaha komunikovať s publikom. Podľa mňa je veľa druhov umenia, ktoré môže byť veľmi osobné, ale v súčasnom umení vidím túto obrovskú dieru. Chýba práca, ktorá sa k ľuďom prihovára. A to je moja idea POP artu- umenia pre populáciu.
Mám pocit, že práve konzum populácie západného sveta je často terčom kritiky v tvojich dielach...
Nekritizujem nikoho. Nie som kritik Ameriky a jej kultúry, len dokumentujem, čo vidím. Ja som tiež urobil mnoho chýb, no snažím sa dokumentovať svet v ktorom žijem a obsesie a kompulzie, ktoré ním hýbu.
Plánuješ sa niekedy vrátiť do módnych magazínov?
Moje fotky sú aj naďalej ich obsahom. Rozdiel je, že pred tám som vyrábal fotografie pre magazíny, ktoré napokon končili v galériách a teraz fotím umenie pre galérie, ktoré napokon skončí na stránkach časpisov. Takže som stále tam.
Ako vyzerá tvoj obyčajný deň, keď nepracuješ?
Stále si myslím, že pracujem každý deň (úsmev) ale často plávam.
Nahý?
Niekedy. Ak okolo nie sú ľudia a turisti. Na Havaji je niekoľko miest, kde môžeš plávať nahý. Aj moja farma bola kedysi nudistickou kolóniou, až kým som ju nekúpil. Je to 25 akrov, kde rastie zelenina, ovocné stromy a pasú sa tam kozy. Môžeš tam však chodiť nahý, ja s tým nemám problém. Nedávam dôraz tomu, čo majú ľudia oblečené, ale tomu, kým sú. Keď to oblečenie odstrániš aj fotenie sa posúva na hranicu spontánnosti a zraniteľnosti. Oblečenie limituje, pretože priveľmi definuje ľudí. Ja sám chodím často nahý.
Takže sa cítiš pohodlne…
Áno, je to úžasné. Obzvlášť pocit, keď kráčaš lesom nahý, alebo keď plávaš. Aj keď máš na sebe čo i len jedinú nitku, nie je to to isté. Keď sa vyzlečieš a si sám vo vodopáde, alebo v oceáne, cítiš sa ako súčasť zeme.
Bol toto dôvod prečo si opustil New York? Kde sa teraz nachádza tvoje sídlo?
Hawaii a Los Angels. Bolo to prirodzené - idem za hlasom srdca. Pracoval som v LA a Hollywoode, čo má veľa výhod- koncentrácia celebrít a veľa hodín slnka. Vyrastal som v New Yorku, ktorý ma formoval a milujem ho za to. Dospievať v New Yorku v osemdesiatych rokoch bolo neuveriteľné a ja som si to plne uvedomoval. Veci sa ale menia a ja som ako ryba- idem s prúdom. A prúd rieky ma odviedol do Kalifornie (smiech). Čím ďalej, tým viac som pracoval v LA a trávil menej času v New Yorku. Mám tam nádherné štúdio, veľa priateľov, ale už tam tak často necestujem. Hawaii je blízko Californie, takže sa zdá, že sa posúvam ďalej a ďalej na západ.
Biografia
Americký fotograf David LaChapelle sa narodil 11. marca 1963 v Connecticute. Francúzske priezvisko zdedil po otcovi a po mame litovskú krv. Počas rodinnej dovolenky v Portoriku sa mama Helga stala jeho prvou modelkou. Snímka, kde pózuje v plavkách a pohárom Martini v ruke na terase hotela, bola prvým Davidovým krokom k fotografii. Štúdium absolvoval na North Carolina School of Arts, kde však bol obeťou šikany zo strany spolužiakov. Svoje pôsobenie preto neskôr presunul do New Yorku, kde navštevoval Art Students League a The School of Visual Arts. Súčasťou jeho dospievania na Manhattane boli návštevy legendárneho Studia 54, v ktorom sa po prvýkrát stretol s Andym Warholom. V roku 1984 uviedol v galérii 303 autorské výstavy Good News For Modern Man a Angels Saints Martyrs, ktoré navštívil aj samotný Andy a následne ponúkol LaChapellovi prácu v jeho magazíne The Interview. V osemdesiatych rokoch David pochoval svojho partnera, tanečníka Luisa, ktorý podľahol AIDS. Sám fotograf žil dvanásť rokov v presvedčení, že zomrie. Keď jeho HIV test vyšiel negatívne, rozhodol sa zanechať čiernobielu fotografiu a presedlal na sýtu paletu farieb, ktorá je dodnes jeho fotografickým rukopisom.
Fotenie módnych editoriálov a portrétov svetových celebrít sa postupne stalo základom jeho portfólia, ktoré sa postupne rozrástlo o spolupráce s najvychytenejšími módnymi magazínmi sveta. The Fame, taliansky Vogue, Vanity Fair, GQ, Rolling Stone či i-D opakovane publikovali LaChapellove fotografie na titulných stránkach a najznámejší ľudia planéty sa stali klientmi jeho štúdia. Retrospektívne výbery záberov, ktoré definovali estetiku pop kultúry deväťdesiatych rokov, vyšli v knižných publikáciách: LaChapelle Land, Hotel LaChapelle, Artists and Prostitutes a Heaven to Hell. Ich spoločným motívom sú portréty Davidovej múzy transsexuálnej Amandy Lepore. Tá sa tiež objavila v reklamnom spote pre Armani Jeans, ktorý LaChapelle režíroval. Okrem módnych značiek má David na konte kampane pre spoločnosti Nokia, Burger King, Schweppes, Motorola, MAC, Lavazza a desiatky ďalších. Špeciálnou fúziou estetiky reklamy a súčasného umenia bola reklamná kampaň na limuzínu Maybach. Obe jej snímky dnes kolujú galériami po celom svete.
Po tom, čo sa David etabloval vo svete fotografie, rozšíril svoju pôsobnosť o produkciu hudobných videí, kulís divadelných predstavení, multimediálnych projektov a filmov. Jeho prvý krátkometrážny dokument Krumped z roku 2004 sa venoval novovznikajúcemu undergroundovému tanečnému smeru – krumpingu. Spolupráca s popovými speváčkami ako Britney Spears či Christina Aguilera neskôr posunula jeho kariéru k réžii hudobných videí. Spomedzi speváckych hviezd ako Robbie Williams, Jennifer Lopez, Joss Stone či Amy Winehouse to bol Moby, ktorého videoklip k skladbe Natural Blues priniesol Davidovi ocenenie MTV Europe Music Awards v kategórii Najlepšie hudobné video. Prelomovým audiovizuálnym projektom Davida LaChapella bol celovečerný dokumentárny film The Rize, ktorého produkciu financoval z vlastných zdrojov. Snímka mapujúca zákulisie tanečnej kultúry v getách Los Angeles mala svetovú premiéru na filmovom festivale Sundance a v roku 2005 taktiež otvárala newyorský filmový festival Tribeca.
Posledná dekáda LaChapellovej tvorby je návratom k počiatkom jeho profesionálnej trajektórie, keď vystavoval v galériách. Autor je hrdým producentom pop artu a vo svojich výpravných fotografiách sa odvoláva na veľkých majstrov ako Michelangelo, Botticelli či Bernini, ktorých dopĺňajú apokalyptické výjavy z Biblie. Séria Awakened či kultová fotografia Deluge stvárňujú posledný súd a rovnako i statická kolekcia zátiší Earth Laughs in Flowers pripomína pominuteľnosť materiálnych hodnôt.
David LaChapelle v súčasnosti žije a tvorí medzi Los Angeles a Havajom.
Viac informácií o výstave nájdete na stránke www.pavleyeartandculture.com.
