Každá budúca mamička sa určite na svoje dieťatko veľmi teší. Ak je to však jej prvé, môže mať zmiešané pocity z budúcnosti, ktorá ju čaká.

Niektoré mamičky sa už prírastku nevedia dočkať a myslia si, že obdobie na materskej dovolenke bude ich najkrajším v živote. Iné možno majú strach lebo nevedia, čo ich čaká. Predstavy pred pôrodom sa však len málokedy podobajú skutočnej realite po narodení bábätka. Čakáte krásne usmiate dieťatko? Budete sa spolu hrávať a smiať. Pozvete na návštevu rodinu a priateľov a všetci budú uchvátení, akého anjelika máte doma. Vyberiete sa na prechádzku, či na nákup a malé jednoducho oblečiete, posadíte do kočíka a spokojne vyrazíte do spoločnosti. Nočné vstávanie k plačúcemu potomkovi si s manželom rozdelíte, aby ste sa na striedačku aspoň jeden vyspali. Prebaľovanie a kŕmenie zvládnete ľavou zadnou, veď ste o tom toľko čítali a navštívili ste kurzy pre budúce mamičky. Alebo odmietate vziať do náručia kamarátkine dieťa, lebo sa bojíte, aby ste mu neublížili, máte paniku z toho, že vám začne bábätko plakať a nebudete ho vedieť utíšiť a plienku neviete nasadiť ani bábike? Nezáleží na tom, aké sú vaše predstavy. Všetko bude nakoniec aj tak úplne inak a vy si uvedomíte, že by ste to vôbec nechceli meniť, lebo vaše dieťatko zbožňujete také aké je.

Vždy som vedela, že jedného dňa chcem mať dieťa. Keď som sa ako 22- ročná vydala, táto predstava sa stala podstatne reálnejšou. Krátko na to som otehotnela, z čoho som mala obrovskú radosť. Čím bližšie bol dátum môjho pôrodu, tým viac predstáv o materstve som mala. Tešila som sa ako budem nakupovať malé detské vecičky, hračky, dečky, prikrývky, skrátka všetko možné, čo môžete pre svoje dieťa chcieť. Predstavovala som si ako svoje bábo navlečiem do rozkošného detského oblečenia, pozakrývam perinkami a vyberiem sa na prechádzku po parku. Už som cítila tie závistlivé a uznanlivé pohľady počula som to šepkanie ľudí, o tom, aké krásne mám dieťatko. Videla som sa ako sa s ním maznám, ako sa bude na mňa smiať, keď mu budem hrkálkou krútiť nad hlavou. A potom sa moja dcérka narodila. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa s malou vrátim z pôrodnice. Stále som si hovorila, že prvý mesiac určite bude najťažší, že si treba len zvyknúť a potom si zrealizujem svoje predstavy. Nakoniec som sa však musela zmieriť s realitou, že moje dievčatko nie je žiadna bábika, nastrojená v šatočkách, ktorú môžem vystavovať ako umelecké dielo. V skutočnosti je to tak, že chodíme s malou na prechádzky ako som plánovala, je to však skôr boj ako idylka. Jednou rukou tlačím kočík a druhou zatláčam naspäť zadok, pretože to je to jediné, čo je z môjho dieťaťa vidieť. Manžel zatiaľ zbiera vyhádzané perinky, dečky a pískacie hračky po zemi, pretože tie zjavne do kočíka nepatria. A hneď mi aj beží na pomoc, lebo bábika sa nám vymotala  z detských popruhov a stále sa snaží postaviť na nôžkach, ktoré ju nie sú schopné udržať. No a potom, aby sme to mali pestré sa z mužom vymeníme. (Zuzka, 24)