Učenci sa oddávna pokúšali vysvetliť, prečo sa prirodzený talent u niekoho rozvíja a u niekoho vyhasne. Prečo najlepší žiaci často nezískajú očakávané vavríny a deti so stredným IQ neraz dosahujú ohromujúce úspechy?
Zdá sa, že na odhalenie budúcnosti človeka postačí pár cukríkov a vedec schopný správne interpretovať výsledky pokusu. Test spočíva v tom, že štvorročné dieťa sa má možnosť rozhodnúť: ,,Môžeš zjesť ten cukrík hneď, ale ak počkáš, kým sa vrátim, dostaneš namiesto neho dva!” Niektoré deti zjedia svoj cukrík hneď, druhé o čosi neskôr a tretie prekonajú maškrtnosť a čakajú. Keď sa vedec vráti, dostanú očakávanú odmenu. A výsledok? Z trpezlivých detí vyrastajú vo všeobecnosti ľudia lepšie pripravení na život, sebaistí, obľúbení medzi rovesníkmi. Z detí, ktoré neboli schopné odolať pokušeniu, podľa psychológov pravdepodobne vyrastú ľudia menej odolní voči stresu, tvrdohlavci, vyhýbajúci sa ťažkostiam. Práve schopnosť odolávať pokušeniu a víťazstvo myslenia nad impulzom podľa najnovších vedeckých poznatkov rozhodujú o úspešnom živote. Táto vlastnosť, ktorá dostala názov emocionálna inteligencia, sa počas testov IQ neprejavuje. Termín bol zavedený pred dvadsiatimi rokmi a vo všeobecnosti vyjadruje talent na to, aby človek dobre žil. Ak jestvuje nejaký základ emocionálnej inteligencie, potom ním je podľa vedcov tzv. sebauvedomenie – schopnosť chápať to, čo cítime, alebo povedané inak – schopnosť ovládať sa. Nemožno si ju mýliť s tlmením emócií. Umenie nespočíva v tom, že sa vyhýbame hnevu, ale v tom, že sa hneváme na správnu osobu, v správnom čase, na správnom mieste a so správnym cieľom. Emocionálna inteligencia nestojí v protiklade inteligenčnému kvocientu. Optimálna je situácia, keď príroda obdarí rovnakým množstvom jedného aj druhého.
Naučiť sa cítiť
V teórii EQ nie je na prvý pohľad nič revolučné. Dokonca vzbudzuje dojem jednoduchej koncepcie, že sympatickému a otvorenému človeku sa darí v živote lepšie ako neurotickému introvertovi. Tvrdenia psychológov idú však ešte o krok ďalej. Z neurologického hľadiska je emocionálna výchova možná aj v dospelosti – je možné trvalé korigovanie povahových vlastností, a to dokonca aj proti dedičným sklonom. Ak sa pre to rozhodne človek sám. Učenie, ako sa stať ,,citlivým”, môže byť veľkým prínosom. ,,IQ zaručuje prijatie do práce, EQ zaručuje postup,” hlásajú už dnes šéfovia veľkých firiem. Po analyzovaní skrachovaných kariér pracovníkov, ktorí boli spočiatku považovaní za skvelých, sa ukázalo, že príčinou nebol nedostatok profesionality, ale neschopnosť nadväzovať medziľudské vzťahy. Bolo dokonca identifikovaných desať ,,hlavných hriechov”, ktorých sa dopúšťali títo ľudia. Väčšina z nich sú klasické emocionálne chyby: neschopnosť spolupracovať, autoritatívnosť, nadmerné ambície, konflikty s nadriadenými. Rovnakej emocionálnej analýze boli podrobení aj prezidenti USA. Podľa denníka Time by prezidenti Johnson a Nixon pri meraní EQ dostali nálepku ,,najhorší prípad”. Obaja boli politickí géniovia a obaja dopadli katastrofálne. Podobné problémy nikdy nemali Kennedy a Reagan. Nikto im síce nepripisoval ,,politickú genialitu”, ale z oboch doslova sálali vlastnosti rodených vodcov – nákazlivá sebadôvera a otvorenosť. O Clintonovi možno povedať iba toľko, že vzhľadom na jeho neschopnosť ovládať svoje impulzy si sám spôsobil niekoľko pohrôm.
Zhrnúť by sa tieto poznatky dali asi takto: Nejde o to, aké vysoké IQ má váš favorit, ani koľko percent z celkovej kapacity mozgu skutočne využíva. Stačí, aby bol bystrý, pohotový a aby sa mu z každodenných povinností nekrútila hlava, aby bol spoľahlivý a mal vás rád. A potom je už naozaj jedno či je to Kennedy alebo Clinton.