Zdravý človek si len ťažko vie predstaviť, ako vníma svet pacient so schizofréniou. Navyše sa týmto ľuďom o ich ochorení rozpráva len veľmi ťažko. Dvadsaťšesť ročný Antonín sa však rozhodol tabu spojené s týmto ochorením prelomiť. Jeho spoveď je jedinečnou príležitosťou preniknúť hlboko do temných zákutí choroby a dozvedieť sa o úskaliach, ale aj pozitívnych výsledkoch jej liečby.

Viac sa dozviete v priloženom rozhovore s pacientom Antonínom

Kedy ste začali pociťovať, že s Vami nie je niečo v poriadku?

Je veľa spúšťačov choroby – niekedy to môže byť stres, alebo tragická životná udalosť. U mňa to bolo to, že som veľa pracoval. Mal som 17 rokov, chodil som na strednú priemyselnú školu, v tom čase boli prázdniny a ja som mal 2 práce. Pracoval som 12 hodín denne, 5 dní v týždni, a to u mňa vyvolalo istú mániu. Mal som potrebu ľuďom hovoriť pravdu, ktorú nevnímajú. Do noci som behal po meste, míňal peniaze za nezmysly a snažil sa šíriť svoje myšlienky. Teraz už viem, že som mal manickú epizódu, kedy je človek výrečný, má veľmi veľa energie a pocit, že je najlepší, zvládol by všetko – to si ale len myslí! Nakoniec celá situácia vyústila do toho, že maminka a ujo zavolali pomoc a ja som bol odvezený do liečebne.

V liečebni vám hneď diagnostikovali schizofréniu?

Diagnózu mi nepovedali ešte dlho po prvej hospitalizácii. V liečebni sa so mnou moc nebavili, len mi dávali lieky. Nerozumel som, prečo ich mám brať, a bol som dosť nahnevaný. Pamätám si, že keď prišla návšteva, hneval som sa, že tam nemám byť, že je to omyl. Do tej doby som nemal najmenšie tušenie, že by som mohol mať nejakú chorobu. Že je niečo naozaj zle som si začal uvedomovať až keď som bol v liečebni dlhšie než týždeň. Mal som pocit, že ma vlastne stále ani poriadne nevyšetrili, len mi dávali lieky. A nechápal som, prečo ma nechcú pustiť – až vtedy mi došlo, že už ide do tuhého.

Ako dlho ste boli v liečebni?

Prvýkrát som tam bol 7 týždňov.

Bolo Vám po prepustení lepšie?

Bol som skôr zmätený. Počas prepúšťania mi povedali, že si mám nájsť psychiatra a brať lieky, nikto mi nevysvetlil, prečo som tam bol, prečo je dobré brať lieky. Začal som teda dochádzať k psychiatričke, ale nemalo to na mňa pozitívny vplyv. Vnímal som to tak, že lieky nepotrebujem, že ich beriem zbytočne, pribral som po nich 15 kilogramov a necítil som sa vôbec lepšie, skôr horšie, hlavne psychicky. Bol som otupený, bez chuti športovať, sexuálna výkonnosť bola tiež po liekoch výrazne slabšia, apetít je po určitých liekoch úplne preč. V škole som bol apatický, tiekli mi sliny, nebol som schopný nič robiť.. Horko ťažko som sa prešiel zo školy domov, kde som len ležal, spal, pozeral sa na televízor... Nemohol som sa učiť, nemal som o nič záujem. Negatív bolo veľmi veľa, tak som sa rozhodol prestať lieky brať. To bolo približne 3 až 6 mesiacov po prepustení do domáceho prostredia.

Malo na vás vysadenie liekov nejaký dopad?

Áno, ukázalo sa, že prestať brať lieky z minúty na minútu nebolo dobré. Po vysadení som totiž začal trpieť stihomamom, stále som mal pocit, že ma niekto sleduje. Predtým som nič podobného nepociťoval, prejavilo sa to až po vysadení liekov. Bol som veľmi nervózny, bola mi zima, mal som črevné problémy, celkovo som sa necítil veľmi dobre. Preto som chcel dobrovoľne nastúpiť znovu do liečebne.

Ako prebiehala druhá hospitalizácia, zmenilo sa niečo?

Hneď po prijatí mi nasadili lieky. Bral som asi tri rôzne druhy tabletiek. Jeden z tých liekov bol ale hrozne silný a to mi robilo veľké problémy. Bol som tam asi 7 týždňov a prístup bol bohužiaľ stále rovnaký. Spätne vidím, aké následky môže mať, keď človeku neponúknu všetky možnosti liečby už na začiatku. Ale to som v tej dobe nevedel. Môj život bol tak neustály kolotoč hospitalizácií, užívania liekov a prepúšťania. Najhoršie na tom je, že si človek niečo vybuduje, fyzickú kondíciu, zázemie... a potom to ide všetko, s prepáčením do hája.

Kedy sa tento začarovaný kruh prelomil?

Presne neviem, ale musím uznať, že prístup lekárov sa v poslednej dobe mení, majú na pacientov viac času, v liečebniach je viac doktorov. Dá sa s nimi komunikovať o zmene liečby. Môžete si vybrať, či chcete tablety alebo injekcie, nediktujú vám len jeden druh liečby. Keď som bral dlhodobo pôsobiace injekcie, urobil som s nimi najväčší rekord – rok a pol som nemusel byť hospitalizovaný. Neviem, prečo mi ich predtým nikto neponúkol. Pre ľudí, ktorí majú problém s každodenným užívaním tabliet, je to rozhodne dobré.

Spomenuli ste dve možnosti liečby – tablety a injekcie, v čom sa líšia?  

Keď beriete tablety, musíte sa stále sledovať. Berú sa ráno a večer, na čo koľkokrát človek zabudne. Ide na brigádu alebo inde a večer si potom tú zabudnutú tabletku zobrať nemôže. Nepríjemné je potom aj to, že ich musíte zháňať. Veľa krát sa stalo, že som šiel do lekárne a tam mi povedali, že moje lieky nemajú. Podobne je to aj s doplatkami, nikdy neviete, koľko peňazí si máte pripraviť, niekedy doplácate pár eur a niekedy ani cent, za ten istý liek. Za injekcie som ale nikdy nič neplatil. Keď som ich dostal, mal som určité obavy, že budem po nich extrémne unavený, a potom ďalšie dva týždne zrýchlenejší, ako je to pri liekoch. Keď som ale bral injekcie, bola to najdlhšia doba, počas ktorej som bol v pohode. Rok a pol som nebol v liečebni. Mal som injekcie, ktoré sa aplikujú raz za 4 týždne. A nemal som s tým problém. Chodil som pravidelne. Dokonca som po nich nepriberal. Teraz ich už ale neberiem...

Prečo ste ich prestali užívať, keď vám po nich bolo lepšie?

Ponúkli mi iný druh injekcie, ich aplikácia bola častejšia, a to mi nevyhovovalo. Keď som chodil len raz za 4 týždne, bolo to slobodnejšie a príjemnejšie a hlavne som nemusel brať žiadne tablety. Ale chodiť častejšie mi nevyhovovalo. Do pol roka som na tie nové injekcie prestal chodiť. Teraz beriem tablety, ale nie pravidelne.

Ako sa cítite teraz?

V norme. Spočiatku som bol viac sklesnutý, hlavne z toho, že som nemal žiadne pozitívne vízie do budúcnosti. Teraz chodím už 5 rokov do rovnakej ordinácie, k pánu psychiatrovi. Pre chorého je veľmi dôležité, aby svojmu lekárovi dôveroval, to u mňa vždy nebolo. Toho, čo mám teraz, by som ale nemenil. Je férový, povie mi veci na rovinu a nerobí nič za mojím chrbtom. Občas by som ocenil, keby mal na mňa viac času a nasmeroval by ma ďalej, napríklad aj na nejakú psychoterapiu, ale to mi zatiaľ neponúkol. Podľa neho je dôležité, aby som nemal stresujúci život, nepracoval v noci a bral pravidelne tabletky.

A čo je dôležité podľa vás?

Dôležité pre mňa je, aby som nebol večne unavený a nemusel stále spať. Aby som mal plnohodnotný život a bol samostatný. Život žiť a nie len ho prežívať. Som rád, že mám teraz vlastné bývanie a nemusím byť na ubytovni, to prostredie bolo hrozné. Teraz mám väčšiu slobodu, mám sa na čo tešiť...

O schizofrénii

Schizofrénia je psychotické ochorenie, ktoré sa prejavuje poruchami myslenia (bludy), vnímania (halucinácie), chovania a zmenami osobnosti. U postihnutých touto chorobou dochádza ku strate kontaktu s realitou. Pacienti si vytvárajú vlastný svet, predstavy a súvislosti, ktoré nie sú reálne. Často si  neuvedomujú, že sú chorí a nevedia, že im môže pomôcť včasné odhalenie ochorenia a moderná liečba. V súčasnosti sa okrem liečby pomocou tabletiek často využívajú aj dlho pôsobiace injekcie. Pri kontinuálnej liečbe môže väčšina pacientov žiť plnohodnotný život.  Ochorenie sa vyskytuje u 0,8% - 1,5% populácie u mužov aj žien.