V barinách depresie (1. časť)
|
|
Spracoval(a) : Natália Krížová
Dátum : 13.1.2003 |
Späť |
|
Poslať |
|
|
Jesenné a zimné počasie bez slnečných lúčov sprevádza ako rodná sestra depresia. Niekedy máte pocit, že bez nej život nemôže ani existovať. Určite ste už aj vy počastovali svojich blízkych vetou „Dnes mám depresiu“. Rovnako ste už zrejme zažili stav úzkosti. Obe tieto veci sú normálne a bežné, existuje však hranica. Veľmi jemná hranica, ktorá oddeľuje bežné problémy bežných ľudí od vážnej duševnej poruchy. V podstate je úzkosť stav, ktorý pomohol ľudstvu prežiť. Práve úzkosť nútila jaskynných ľudí, aby boli opatrní a nevystavovali sa zbytočnému nebezpečenstvu. Rovnako je úzkosť pred dôležitým vystúpením, zložitou skúškou, alebo náročným výkonom to, čo nás núti podať maximálny výkon. Všetko by bolo v poriadku lenže.
Na tenkom ľade Medzinárodné výskumy ukázali, že až skoro pätnásť percent obyvateľstva trpí depresiami a skoro desať percent ľudí trpí chorobnými stavmi úzkosti. Znamená to, že každý piaty človek na Zemi má problémy, pričom ohrozenejšie sú ženy ako muži. Depresia sa nevyhýba ani slávnym a mocným tohto sveta. Trpel ňou Ernst Hemingway, Émile Zola, ale aj Winston Churchill rovnako ako Elton John, či Sinead O´Connor. Možno si myslíte, že depresia patrí medzi civilizačné ochorenia. Je to omyl. Poruchami nálad a melanchóliou trpel už židovský kráľ Saul a za duševnú poruchu vyhlásil depresiu otec medicíny Hippokrates. Táto choroba má značné množstvo prejavov. V prvom rade sa prejavuje útlmom psychomotorických prejavov. To znamená, že postihnutý človek má spomalené pohyby, zle sa sústreďuje, je apatický a má problémy s pamäťou. K tomu sa pridávajú problémy so spánkom, poruchy v stravovacích návykoch /anorexia, či bulímia/, nechuť milovať sa. Až jedným z posledných prejavov je skleslosť, o ktorej si väčšina ľudí myslí, že je základným znakom depresie. Navyše je depresia stav, ktorý má kolísavé prejavy. Najhoršie na tom bývajú postihnutí ľudia zväčša ráno. Z období je krízová jar a zima, kedy je najmenej slnka. Ľudia s touto chorobou majú negatívny pohľad na svet, seba a v podstate na všetko a všetkých vo svojom okolí. Každú udalosť si vykladajú v najhoršom možnom svetle a každá poznámka je pre nich kritikou ich vlastnej osoby. Tento prístup v nich vyvoláva pocit, že ich nikto nemiluje, všetci si na nich chcú vyliať svoju zlosť a osud ich nenávidí. Tieto postoje majú korene v detstve a vo výchove. Spúšťačmi sú zakorenené vety ako „musím byť rovnako schopná ako moja matka“, „všetci ma musia mať radi“, „nikdy nesmiem urobiť chybu“. Toto vytvorí bludný kruh, v ktorom sa postihnutý človek pohybuje. Na jednej strane sú to nesplniteľné požiadavky a na druhej neúspech, ktorý iba utvrdzuje o vlastnej bezcennosti.
Ukrytá v labyrinte mozgu V sivej mozgovej kôre je ukryté všetko, čo riadi človeka. Je tam aj miesto nazvané prefrontálny kortex, kúsok veľkosti dlane, ktorý ovplyvňuje celkový pohľad človeka na život. Práve tu sa rozhoduje o tom, či na podnet zareagujeme radosťou alebo smútkom. Pravá strana riadi negatívne pocity a ľavá strana pozitívne pocity. Posledné výskumy mozgu poukazujú na to, že od toho, ktorá strana je aktívnejšia závisí temperament človeka. Negatívne podnety nepochádzajú priamo z prefrontálneho kortexu on ich iba spracúva. Ich vysielačom je amygdala. Tá zásobuje mozog podnetmi o nebezpečenstve. Ak ľavá strana prefrontálneho kortexu funguje normálne, prijme signál a odošle odpoveď „správa prijatá – spracúva sa“. Ak, ale nefunguje ako má, amygdala nedostane odpoveď a stále chŕli negatívne podnety. Človek potom pociťuje strach, bezmocnosť a zúfalstvo. Pokiaľ človek v detstve a mladosti žije vo veľmi stresujúcom prostredí, má to vplyv na vývoj jeho mozgu, no najmä na vývoj tejto jeho časti. Najnebezpečnejšia je citová deprivácia, čiže nedostatok lásky a komunikácie zo strany rodičov. Práve z takto ochudobňovaných detí často napokon vyrastajú ľudia trpiaci depresiou. Samozrejme je možný vznik depresie aj u človeka, ktorý prežil šťastné detstvo a pod intenzívny vplyv stresu sa dostal až v dospelosti. Je to však zriedkavejšie. Táto choroba je zákerná v tom, že v jej ťažších formách bráni ľuďom v normálnom bežnom živote. Veľmi často sa skončí samovraždou. Svoju rolu tu zohráva aj dedičnosť.
Démon strachu Ak si myslíte, že medzi depresiou a chorobnou úzkosťou nie je rozdiel, mýlite sa. Chorobná úzkosť má trvalý charakter a je pociťovaná veľmi intenzívne, čím znižuje kvalitu života. Stavy úzkosti majú rozličné podoby. Existujú záchvaty paniky, pri ktorých sa úzkosť objaví náhle a bez príčiny. Záchvat trvá niekoľko minút, ale existujú aj ľudia, ktorým sa vracia v približne dvojhodinových intervaloch. Sprevádzaný je viacerými telesnými aj duševnými prejavmi. Búšenie srdca, potenie, mravenčenie, bolesti na hrudníku, strach zo smrti, či zošalenia. Veľmi podobné sú aj príznaky nutkavého strachu z niečoho konkrétneho – fóbie. Pokračovanie zajtra
Diskusia k článku:
Veľmi dobrý a poučný článok. Ale ako bojovať proti stresom? Neregistrovaný - Dagmar, 14.1.2003 09:22 rôznymi aktivitami, Dagi. Už sme to viackrát rozoberali v poradni:-)) Neregistrovaný - smile, 14.1.2003 09:31 odrážať ich a eliminovať,chce to sebadisciplínu,byť za každých okolností kľudný a vedieť si zadeliť čas, to naozaj treba čo netreba. Neregistrovaný - Bellezza, 14.1.2003 10:25 S úzkosťou sa bojuje postupne, nikdy nie za jeden den. Treba vytrvat a negativne myslienky ihned zapudit (cloveku v tom pomaha "dusicka" represiou). Postupom casu sa dostavia vysledky. Sport, praca, hobby, laska, hra, spolocnost. Ano, aj to pomaha. Vytrvaj a uvidis, ze sa Ti usmev coskoro vrati! Na tomto mieste sa toho moc neda napisat, ale sposobov ucinnych bojov s uzkostou je mnoho. :-) Neregistrovaný - lukas, 23.3.2006 21:18
|