Moja priateľka sa nedávno rozišla so svojím milým. Po šiestich rokoch. Bola to jej študentská láska. Najskôr chodili spolu na gympel a potom na výšku. Obaja vášnivo radi lyžovali a hrali volejbal, takže sa nenudili v zime, ani v lete. Okrem toho milovali pohyblivé obrázky. V kine presedeli  hodiny, aby si cestou domov požičali video a ešte kým sa rozlúčia, mrkli nejaký film. To, že sa rozišli je normálne, tak ako každú sekundu niekto zomrie, narodí sa, zaľúbi sa, tak sa aj niekto musí rozísť. Čo ju najviac trápi je, že on sa po štyroch mesiacoch oženil. Ona ho nedokázala dostať k oltáru za šesť rokov, iná to dokázala za pár mesiacov. Prečo?

Možno je prvá školská láska založená viac na priateľstve, na spoločných záľubách, na humore, na spoločnom záujme. Najskôr chceli dobre zmaturovať, potom odpromovať. Pomáhali si, hecovali sa, chápali jeden druhého, keď mali strach, či boli preťažení. Mali spoločný cieľ, vstúpiť do sveta dospelých ako vzdelaní, plnohodnotní ľudia. Spájali ich spoločné záľuby. Chýbala im však vášeň, to niečo nepostrehnuteľné, čo muža denne znova a znova prekvapuje na žene, ktorú miluje. Akési fluidum, ktoré nestráca, ani keď sa háda, alebo strapatá vstáva z prehriatej postele.
 
Nikdy nehovorili o deťoch, nepatrili do ich sveta zábavy a študentskej bezstarostnosti. Obaja boli veľmi príjemní, spoločenskí a mali zmysel pre humor, jeho manželka je vraj veľmi vážna, pedantná. Pracuje v banke a nelyžuje. Priateľkina rodina nechápe, ako mohol vymeniť ich všestrannú, peknú dcérku za úradnícku putičku. Rozmýšľajú, či mu nemala dať po troch , štyroch rokoch ultimátum. Buď si ma vezmeš, alebo sa rozídeme.

Nemyslím si, že by to bolo správne. Človek má zrejme na lásku iné nároky ako na priateľstvo a ja som mala celý čas pocit, že oni sú dobrí priatelia s občasným sexom. Zrejme sa stretli priskoro. Za priateľa si človek hľadá niekoho veselého, čo nepokazí žiadnu zábavu, čo dokáže minúť peniaze bez problému, dokáže sa podeliť, dokáže existovať aj v ťažkých podmienkach. Manželka toto všetko nemusí. Nevravím, že je na škodu ak to dokáže, ale omnoho dôležitejšie je, či sa vie obetovať, chápať, či je trpezlivá, či túži po rodine. O priateľa sa nemusíte biť, nemusíte bojovať o jeho priazeň, on je tu a dáva vám ju. Nehrá, nemá tajomstvá. Je čistý ako prameň, ale čo keď vy potrebujete trocha loviť v kalných vodách? Na priateľovi si ani nevšimnete, čo má na sebe, milenku si prezeráte inými očami. O priateľku sa nebojíte. Je to jednoducho, istota. Pri manželke máte neustále obavy, či sa jej nezapáčia parohy natoľko, že vás obdarí. V priateľskom vzťahu znesiete nepresnosť, aj občasné plané sľuby, ale manželke by ste chceli veriť na sto percent. Dobrodružná povaha “priateľky“, chuť riskovať a radosť z cestovania, vás môže v prípade manželky odradiť. Zabije sa, a kto sa bude starať o deti?

Neviem, či mám pravdu ja, alebo jej rodina, ale isté je,  že keby tam bol dostatok lásky a partnerského fluida, nebola by pod čepcom „štvormesačná známosť“, ale dlhoročný vzťah.